Koncom septembra v roku 2019 som sa vybral ako dobrovoľník na jednu z najprestížnejších univerzít v Rusku, dovtedy pre mňa menej známeho sibírskeho mesta Tomsk, kde sa pred mnohými rokmi zastavili aj Československé légie či dokonca známy slovenský dobrodruh Móric Beňovský. V meste, ktoré leží na pol ceste medzi Kaliningradom a Vladivostokom, je priemerný teplotný rozdiel medzi letom a zimou až 70 stupňov.
Let z Moskvy do Tomska trval približne štyri a pol hodiny. Keď som tam pri rannom východe slnka dorazil, nevidel som nič iba poletovanie snehových vločiek a nekonečné lesy pokryte bielou pokrývkou. V hlave som si pomyslel: “Čo to do pekla je, veď je september! Na Slovensku je krásnych 25 stupňov a tu?” V tom momente moje myšlienky prerušil pilot, ktorý mi zároveň aj odpovedal na moju otázku. Vitajte na Sibíri! Dnes je -1℃ a napadol nám prvý jesenný sneh. Áno, takéto chladivé privítanie ma čakalo v ďalekom Tomsku.
Prechádzka mestom
Tomsk – mesto, v ktorom som sa rozhodol stráviť 10 mesiacov môjho života. Je to miesto, ktoré je dôležitým centrom vedy a vzdelania na Sibíri a môžem povedať aj celého Ruska. Keďže v ňom sídli 6 štátnych univerzít a populárny “rajón” vedy a výskumu Akademgorodok, jednu pätinu tohto vyše pol miliónového mesta tvoria študenti. Skoro každé miesto v centre, na ktoré sa oprel môj pohľad, bol spojený s niektorou z univerzít alebo vedeckých inštitúcií.
Čo sa týka mňa, pôsobil som na najväčšej univerzite v meste – TGU (Tomskiy gosudarstvennyy universitet). Otvorená bola v roku 1878 ako prvá univerzita v ruskej Ázii. Ku dnešnému dňu tam sídli 23 fakúlt a 151 katedier. Len pre porovnanie naša najväčšia Univerzita Komenského ich má iba 13. Pýchou univerzity je jej vedecká knižnica a sibírska botanická záhrada. Presne tak, čítate dobre! Botanická záhrada aj v takomto nehostinnom prostredí. Nájdete v nej množstvo druhov sibírskych rastlín, zatiaľ čo v obrovských skleníkoch sa nachádzajú aj tropické. Každoročné v letnom období tu univerzita organizuje dvojtýždňový workcamp pre dobrovoľníkov z celého sveta. Takže, ak by ste chceli vidieť tieto sibírske krásy na vlastné oči, je to jeden z tých najlepších spôsobov, ako sa tam dostať – cez dobrovoľnícku činnosť. 🙂
Počas prechádzky po uliciach Tomska nie je vo vzduchu cítiť iba akademickú atmosféru. Mesto sa pýši aj fenomenálnymi rustikálnymi drevenými domčekmi zo secesného 19. storočia. Tieto majstrovské diela sú typické ich precízne vyrezávanými ozdobnými oknami a dverami a zároveň pestrofarebnosťou. Hnedá, žltá, zelená, červená, modrá, farieb od výmyslu sveta! Zaujímavosťou je, že v minulosti vlastníci domčekov medzi sebou súťažili o to, kto má bohatšiu výzdobu. Z tohto dôvodu v meste pôsobili tí najzručnejší remeselníci z okolia. Niekedy bol týmito farebnými domčekmi posiaty celý Tomsk. Bohužiaľ čas a sovietsky režim poznačili mnoho z nich. Dnes sa ich nachádza v meste už len približne 1800. Vedenie mesta a súkromní podnikatelia si uvedomujú jedinečnosť tohto architektonického skvostu. Preto postupne do ich rekonštrukcie investujú nemalé peniaze. Popri univerzitách sa takto stávajú ďalšou pýchou mesta.Okrem týchto kultúrnych pokladov ma oslovili aj tamojšie parky a najmä spôsob, ktorým sa obyvatelia starajú o dreviny. Každá koruna stromu bola zbavená nadbytočných konárov a kmeň navápnený do biela, čo dáva tomským parkom jedinečný vzhľad. To všetko nie je len ochrana pred škodcami. Tento biely náter chráni stromy pred vysokými mrazmi.
Drevené panské sídlo
Sibírska zima
Keď som už spomenul mrazy, obyvatelia Tomsku majú množstvo prísloví spojené s chladom. Často mi miestni prízvukovali:“Sibírčan nie je ten, ktorému je na ulici chladno, ale ten, ktorý sa vie teplo obliecť” či “Správny Sibírčan si ušiankou nikdy neprikrýva uši.”. Dobre si pamätám, keď mi raz na moje frflanie, že vonku je príliš mrazivo, kamarátka odvetila: ”Mrazivo? Mrazivo je až vtedy, keď sa nedokážeš sám nadýchnuť bez prikrytia úst šálom!”
Vtipné však je, keď pri takýchto mrazoch stretnete človeka s nanukom v ruke. Pre Rusov na tom nie je nič nezvyčajné alebo zvláštne. V obchodoch sú mrazené pochúťky na predaj 365 dní v roku. No, aj keď sa dobre oblečiete, pri extrémnych mrazoch vám telo po 20 minútach začne krehnúť a následne sa môžete rýchlo podchladiť. Mám s tým dokonca osobnú skúsenosť. Keď som počas dopravnej zápchy pri teplote -28°C čakal na autobusovej zastávke vyše pol hodiny, deň na to som už musel ostať ležať týždeň v posteli. V reakcii na túto skúsenosť mi bola povedaná ďalšia sibírska múdrosť: “Sibírčan nikdy nečaká na zastávke dlhšie, ako 15 minút a radšej sa pôjde niekam zohriať!”. Až vtedy som pochopil, prečo v Tomsku je na každom rohu nejaká predajňa alebo kaviareň. Ľudia to totiž robia bežne, že po ceste domov sa zastavia niekedy aj 2 alebo 3 krát.Sibírski Rusi sú síce naozaj húževnatí ľudia a mínusové teploty im vôbec nerobia taký problém. Z druhej strany sú však veľmi teplomilní. Ako si to vysvetľujem? Majú predsa radi nosenie papučiek či túlenie mačiek a nevedia si predstaviť izbovú teplotu pod 26 stupňov. Znie to bláznivo, no rekord, ktorý som v byte zaznamenal, bol neskutočných 29 stupňov. A aj napriek tomu, že vypnete radiátory v celom byte, stále vyhrievajú, pretože v ruských mestách majú centralizované vykurovanie.
Tomská štátna univerzita
Vodka a iné pochúťky
Rusi v mrazivé zimné dni radi pijú čierny čaj s citrónom, niektorí aj s mliekom. Donedávna som si myslel, že s týmto zvykom sa môžeme stretnúť iba v Anglicku. Okrem čaju si s citrónom radi vychutnajú aj ruský tradičný nápoj – vodku, a to najmä vtedy, keď už nemajú k vodke po ruke sušené mäso alebo ryby. O Rusoch sa často hovorí, že sú najväčšími požívačmi alkoholu. Musím vás však vyviesť z toho tradičného stereotypu. Po viacerých absolvovaných študentských večierkoch či návštevách barov, môžem s istotou potvrdiť, že najviac sa pije stále na slovenskom vidieku. 🙂 Je však pravda, že v minulosti mali v Rusku s alkoholizmom veľký problém a z toho dôvodu vláda zaviedla viacero opatrení. Vo všetkých regiónoch Ruska obmedzili predaj alkoholu. Kúpiť je ho možné iba na stanovených miestach a v určitých hodinách.
Čo v Tomsku a inde na Sibíri nie je samozrejmosťou, je pitie vody z vodovodného kohútika. Ľudia si musia kupovať balenú vodu v obchodoch alebo čapovať ju z automatov. Existuje ešte jedná možnosť, ktorú som využil aj ja. Keďže ma to neustále a únavné nosenie ťažkých fliaš prestálo po určitej dobe baviť, zainvestoval som do kúpy filtra na vodu.
Rusko je takmer sebestačné v produkcii a výrobe. Väčšinou sa v obchodoch predávajú miestne tovary. Mäso, zelenina či mliečne výrobky sú tým, čo si pamätám ešte z 90-tých rokov u nás, no výroba a chuť syru sa stále nevyrovnajú tradičnej slovenskej. Mlieko a jogurty síce majú pár dňovú záruku, no ich chuť je nenapodobiteľná. V obchodoch sa predáva bio zelenina neumytá od zeminy, vďaka čomu vám vydrží dlhšie. Namiesto ryže Rusi vo veľkom konzumujú „grečku“ (pohánku), ktorú vedia pripraviť na množstvo spôsobov. Milovníci kôpru, by sa v Rusku cítili ako v raji. Ten sa pridáva takmer všade, kam si len viete predstaviť. Je to jednoducho najpoužívanejšia surovina v ich kuchyni. Najkvalitnejšie potraviny kúpite od domácich pestovateľov na „rynku“, ktorí si takto aspoň niečím privyrábajú popri nízkych platoch a dôchodkoch. Čo sa týka mäsa, v ázijskej časti Ruska je značne rozšírená konzumácia koniny. Nájdete ju napríklad v klobásach alebo v konzervách. Mimochodom, musím povedať, že je naozaj chutná.
Čo obyvateľa strednej Európy na ruskej kuchyni prekvapí, je gramáž, ktorá sa používa v reštauráciách alebo iných stravovacích zariadeniach. Rus nepozná prejedanie a je to vidieť aj na jeho figúre. Obezita je v Rusku výrazne menší problém než v Európskej únii.
Lagernyy Sad a pohľad na rieku Tom
Slovensko, malý brat
Nie nadarmo sa hovorí, že slovenčina je ľubozvučný jazyk. V ušiach Rusov slovenský jazyk znie veľmi milo, priateľsky a spevavo. Moji ruskí kamaráti sa niekedy pozastavovali nad tým, akoby počúvali rodnú ruštinu, no nerozumejú jej ani jediné slovo.
Tomskí Rusi majú len skreslené vedomosti o Slovensku. Často krát si nás mýlia so Slovincami alebo nás priradia ku krajinám bývalej Juhoslávie. Známe je im skôr Československo. Viacerí Rusi prejavujú uznanie, že sa naše dva národy rozdelili bez vojnového konfliktu. Hoci si to neuvedomujeme, bývalé Československo bol jeden z mála štátov vo svete, ktorý sa rozdelil mierumilovnou cestou. Rusi mi však často kládli otázku, prečo sme to spravili? Podľa nich bolo Československo známe ako politicky a ekonomicky silná krajina.
Čo sa týka mojich skúsenosti s ruskou mentalitou a kultúrou v Tomsku, majú veľmi radi cudzincov. Mne samotnému hovorili, že som ich malý brat, keďže pochádzam z ich západného slovanského príbuzného, Slovenska. Pravdou však je, že Rusi si držia príliš veľký odstup od neznámych ľudí a sú často uzavretí. Úsmev opätujú iba dobrým priateľom či tým, ktorých majú radi. Keď však nejakého človeka lepšie spoznajú, otvoria mu svoje srdce a rozdajú sa donekonečna. Sú známi svojou pohostinnosťou a keď sa rozhodnú pozvať niekoho „v gosti“, čiže na návštevu, stôl vždy prekypuje množstvom jedla a nápojov. Rusi si okrem iného veľmi potrpia na zdvorilosti a slušnosti. Prvé slova, ktoré som sa musel v ruštine naučiť, boli slová: „požalujsta, sposibo a izvinite“ (prosím, ďakujem a prepáčte).
Rusi obzvlášť nemajú v láske, ak ich niekto provokuje urážkami ich jazyka, tradícií či kultúry. Sú veľmi hrdí na svoju „matičku Rus“ a sú odhodlaní brániť svoje národné hodnoty až na smrť. Ako nám už veľa krát história ukázala, nie je vhodné a prospešné sa s nimi dostať do akejkoľvek konfrontácie.
Rusko je celkovo multikultúrna krajina s obyvateľstvom rôznych náboženstiev, etnicít a kultúr.
V Tomsku som spoznal mnohých priateľov rôznych národností ako napríklad Kazachov, Kirgizov, Buriatov, či Jakutov. Takisto v samotnom meste môžete nájsť pravoslávne, rímskokatolícke, luteránske, arménske chrámy, synagógy či mešity. Nachádzajú sa v ňom aj rôzne iné menej početné cirkvi, ktoré majú vyhradené miesto pre svoje modlitby.
Na záver len môžem skonštatovať, že sibírske Rusko ako krajina nie je taká, ako si ho mnohí predstavujú u nás doma. Aby ho človek mohol lepšie spoznať a pochopiť, je potrebné vydať sa do ruskej Sibíri a zažiť tamojších Rusov na vlastnej koži v ich vlastnom prostredí.
Peter Rybár
