Prvá krajina, čo začala vyrábať víno. Jazyk a písmo, ktoré sa na nič nepodobajú. Veľkonočné hostiny na cintorínoch. Dychberúca príroda. Počet obyvateľov približne ako na Slovensku. Nesmierne milí vodiči zastavujúci pre stopárov.
To všetko je საქართველო. (Sakartvelo – Gruzínsko po gruzínsky.)
Pred istým časom som dostala spontánny nápad zapojiť sa do jedného z mnohých úžasných programov, ktoré existujú pod hlavičkou Erasmus+. Rozhodla som sa zapojiť do projektu EDS (Európska dobrovoľnícka služba, v angličtine skratka EVS) a byť rok dobrovoľníčkou v mládežníckej organizácii v Gruzínsku. Chcela by som sa s vami podeliť o môj výnimočný rok.
Gruzínsko je rozhodne zaujímavá krajina s inou mentalitou než sme zvyknutí. Po štúdiu na juhu Talianska som bola našťastie už vytrénovaná na ľudí meškajúcich aj hodinu – čo v Gruzínsku nie je neobvyklé. No aj tak, pracovať v takej krajine bola pre mňa výzva. Väčšinu dopravy tvoria tzv. “marshrutky” – mini autobusy bez oficiálnych zastávok, kde sa platí u šoféra jednotný tarif až pri výstupe (nie, ozaj nikto neuteká bez platenia). Čas tam ide akoby pomalšie. Ľudia sa ponáhľajú menej, mnohí si nájdu čas pomôcť vám, užívajú si víno a výborné jedlo (o ktorom by sa zišiel samostatný článok) a celkovo táto nezvyčajná krajina pôsobí akosi nostalgicky.
Ako dobrovoľníčka som mala veľké šťastie venovať sa tomu, čo ma najviac baví. Venovala som sa jazykom a mládeži. Učila som po anglicky deti zo znevýhodneného prostredia a taliančinu na univerzite v hlavnom meste Tbilisi. Taktiež som dávala súkromné hodiny slovenčiny a naučila sa gruzínsky a obstojne rusky. Okrem toho som zorganizovala medzinárodný mládežnícky projekt zameraný na kultúru a identitu s názvom Who am I & Why?, ktorého sa zúčastnilo viac ako 30 ľudí z rôznych kontinentov.
Musím povedať, že mi Európska dobrovoľnícka služba dala jedinečnú šancu vyskúšať si, čo som chcela. Chcela som vedieť aké to je učiť – tak som začala. Chcela som zorganizovať medzinárodný projekt a podarilo sa to. Zaujímalo ma, aké to je tráviť čas bez prehnaného plánovania a len tak stopovať krížom-krážom po Kaukaze. Mám pocit, že som po tomto roku prehodnotila, čo je pre mňa skutočne dôležité. V mnohých ohľadoch to bolo náročné, ale stálo to za to.
Napríklad gruzínčina bola teda výzva! Krásne zaoblené písmo som sa naučila už po ceste lietadlom, potom som mala šťastie na skvelú učiteľku a hovoriť v praxi som začala hlavne vďaka autostopu, ktorý sme s ostatnými dobrovoľníkmi praktizovali takmer každý víkend. Po pár mesiacoch som bola schopná hovoriť a tak som sa bežne bavila s domácimi a jazyk využívala v práci.
Naučiť sa tento jazyk je síce vo všeobecnosti považované za nepraktické, no mne to dalo veľmi veľa a rozhodne neľutujem čas, čo som do toho investovala. Získala som tak v Gruzínsku istotu a začala ho považovať za môj ďalší domov. Taktiež sa mnoho vecí nedá doslova preložiť a jazyk dá najavo aj to, čo je “medzi riadkami”. Napríklad dobré ráno je po gruzínsky doslova “mierumilovné ráno”. Čím to je, že si prajú mier? Asi tým, že celé stáročia ich územie niekto ohrozoval. Taktiež skoro vôbec nepoužívajú slovo prosím. Človek v reštaurácii jednoducho povie “chcem účet” a nik to za nezdvorilé nepovažuje. A na dôvažok “mama” je po gruzínsky otec a “deda” je mama. A “babua” je dedko 🙂 .
Ďalšou zaujímavosťou je gruzínske vnímanie Európy. Ak ste o tom náhodou nevedeli, tak mnoho Gruzíncov považuje Gruzínsko za úplne európsky štát. Európske vlajky sú povešané po celom hlavnom meste a krajina sa snaží o dobrý vzťah s EÚ. Hoci keď som sa opýtala detí, tie mi zas vraveli, že sú v Ázii… A niektorí sa nevedeli rozhodnúť. Ťažko sa v tom vyznať. Ja sama považujem Gruzínsko za niečo tak unikátne, že do európsko-ázijských kategórií ho nezaraďujem.
Výnimočné sú aj gruzínske tradície. Takmer každé dieťa sa učí tancovať ich ľudové tance, čomu som sa časom začala venovať aj ja. Bežné oslavy – tzv. supra – sú v rozsahu našich svadieb – hromada jedla (večera trvá aj 5 hodín), všetci tancujú a bavia sa a jedna z najzásadnejších vecí – hovoria množstvo kvetnatých príhovorov. Každý príhovor má príbeh, všetci počúvajú a spoločne si pripijú až po ňom. Aj veľkonočný pondelok je o dosť iný. Nikto sa tam nenaháňa s vodou, ale Gruzínci chodia na cintoríny, kde svojim pozostalým nosia ich obľúbené jedlo a pitie, ktoré spolu pri jeho hrobe zjedia a vypijú, prípadne to tam nechajú a zaspievajú si. Keďže sme sa v takýto deň ponevierali okolo, pozvaní na “hrobovú hostinu” sme boli aj my dobrovoľníci a bol to skutočne silný zážitok.
Myslím, že najviac som spoznala Gruzíncov vďaka autostopu. Gruzínci sú skutočne pohostinní ľudia. Už si ani nespomínam, koľko krát sme boli pozvaní na obed vodičom, ktorý nás niekam viezol, inokedy sme skončili na predsvadobnej hostine, alebo len tak dostali fľašu domáceho vína (víno v Gruzínsku vyrába asi každá rodina!) či telefónne číslo pre prípad núdze. Obľúbenými otázkami bolo: kedy sa chcem vydať, či sa mi páčia gruzínski chlapci a po zistení, že som Slovenka, či som videla slovensko-gruzínsky film Racha, láska moja, ktorý sa zdá byť jeden z najpopulárnejších filmov v Gruzínsku, kde sa slovenské dievča vydá za Gruzínca. Snažila som sa byť diplomatická a nejako vysvetliť, že je vskutku možné, že nemám rovnaký cieľ ako filmová hrdina a že “už” 22-ročné dievča nemusí mať za cieľ sobáš v čo najbližšej dobe.
Táto krajina s dychberúcou a rozmanitou prírodou, kde nájdete vysokánske hory a kvety vyššie ako vy, divoké kone či farebné polopúšte a malebné dedinky má skutočne veľa čo ponúknuť. Som vďačná, že som mala možnosť stráviť jeden rok v Gruzínsku a mať tak jedinečnú skúsenosť ako dobrovoľníčka. O tomto období by som vedela rozprávať hodiny. Gruzínsko považujem za úžasne zaujímavé a krásne, ale má aj veľa tmavých stránok a skutočne potrebuje pomoc dobrovoľníkov. Je tam veľký potenciál ako pomôcť v mnohých oblastiach. A EDS je taktiež skvelý projekt pre osobnostný rozvoj. Preto ak zvažujete ísť na EDS či už do Gruzínska, alebo niekam inam, moja rada je: Len do toho!
Daša Gardošíková
