Sľúbila som, že budeme pokračovať gruzínskym obedom. Ten sa tradične viaže na slávnu gruzínsku pohostinnosť, ktorá ešte za sovietskej éry nemala v ich (a či aj našich?) končinách obdobu. Tradičné jedlo v Gruzínsku poteší aj vegetariána. Najtypickejšie jedlá sú khachapuri – čo je slaný koláč plnený syrom, lobio – je tradičná fazuľová kaša. Malé rybky tsotskhali, ktoré sa varia zaživa. Namiesto horčice sa používa kyslastá omáčka tkemali, pripravená z divej slivky a ostrej papriky, veľmi obľúbená. Pozornosti sa teší kukuričný chlieb mčadi. Na celom území sa používajú mleté vlašské orechy v kombinácii s mäsom. Dobre je rozšírený šašlik mcvadi, pripravovaný na otvorenom ohni z hydiny, z teľacieho alebo z jahňacieho mäsa. Gruzínska kuchyňa sa od Slovenskej (Stredoeurópskej) líši zásadne chuťou.
Ľudia jedia, diskutujú a vinšujú chuť do jedla spolu; Jedlo je základná vec, ktorá je v Gruzínsku spoločná. Pokiaľ ste hosťom, nečakajte, že vám predložia jedálny lístok. Jedlo vám objednajú sami Gruzínci v tradičnej kompozícii s podrobným výkladom a patričnou hrdosťou na každý jeden chod. Neskúšajte ani náhodou povedať, že ste niečo podobné jedli v inej krajine. Gruzínci strávia hodiny výkladom toho, ako sa ich jedlo od okolitých štátov líši a že by ste v ňom vplyv Turecka hľadali márne, o to sa aj pobijú. Majú byliny, ktoré nerastú nikde len v Gruzínsku. Pece na chleba, ktoré nemajú obdobu. Majú limonádu, ktorá má trávovozelenú farbu a príchuť akejsi zeliny (podobnej ústnej vode), tiež vlašský šalát posypú pomletými orechmi a šalát sa stáva gruzínskym. Jedlo si teda individuálne na tradičnom obede neobjednáte. Prináša sa do stredu stola, naberá sa kolektívne a postupne. Existuje niekoľko chodov, zväčša bez polievky.
Gruzíci všeobecne nepotrebujú na prípitky extra príležitosti. Vraj život stojí za to a pripíjajú si vždy, keď je na stole alkohol a že je to často, za to sa vám môžem zaručiť. Prvý rečník sedí za vrch stolom a čašu zdvihne pred začatím večere. Povedali mi, že v každom regióne sa poradie prípitkov mení, ale zaznamenala som všeobecne nasledové: za Gruzínsko, za svetový mier, za krásne ženy (v prípade cudziniek, ktoré si nesmeli sami naliať ani minerálku do pohára vzniklo niekoľko intelektuálnych kolízií), za rodinu, za niekoľko iných menších akcií a potom do konca vína (alebo čače, čo je v podstate drsnejší variant slivovice) za Gruzínsko. (Na zdravie! Gagimardschoss!)
Ako cudzinec a hosť budete skôr či neskôr vyzvaní, aby ste predniesli prípitok; tento by sa mal tradične niesť v ďakovnom duchu, lebo ste pravdepodobne hosťom a teda pozvaným. Tiež som nevedela, čo mám prvý krát povedať 😉 Ak sa vám (ne)šťastne stane, že ste za jedným stolom s Rusmi, prípitky budú opakovane o nekonečnej podobnosti a mieri medzi Gruzínskom a Ruskom. Irónia? No, pokiaľ tomu neveríte, nebudem vás presviedčať… ale na Kaukaze veria, že sú si s Rusmi podobní.
Neverili mi, keď som opakovane tvrdila, že Slováci dokážu piť viac než ktokoľvek iný. Už som to pochopila; mala som to totiž formulovať inak. Slováci sú prví nie v tom, koľko toho dokážu vypiť, ale v tom, koľko toho dokážu zniesť. Gruzínci pijú dlho a nemálo, po niekoľkých kolách je každý filozof a mierotvorca (na Slovensku je každý sudca, politik a tréner
), – a tu v Gruzínsku sa za politiku odjakživa bojovalo. Mnohé reštaurácie sú upravené kvôli tradičnej supre tak, že sú jednotlivé skupiny hostí oddelené. Poloizby zo závesmi decentne rozdelia diskutujúcich, ktorí sa tak vzájomne nerušia. Ak z vedľajšieho stola zbadajú, že ste cudzinec, je dosť možné, že vám pošlú na svoj účet tradičné jedlo a pozdvihnú na vašu česť čašu gruzínskeho vína.
Podľa Slovensko – Gruzínskeho spolku Gruzínci hovoria, že prichádzať k stolu je slobodná vôľa hosťa, odchádzať vôľa domáceho pána. Pri stole mávajú svoje miesto aj múdre a vtipné reči, aj družný spev.
Gruzínska pohostinnosť je však limitovaná. Ako, a prečo? Nad tým sa zamyslím zas nabudúce.
Pozdravujem z upršaného Tbilisi!
Informácie o programe Európska dobrovoľnícka služba
