Už počas vysokej som sa zúčastnila niekoľkých mládežníckych výmen (prvej práve s Mladiinfo) a tréningových kurzov. Po škole som bola na stáži v Prahe a zamilovala som si ju, tak som sa rozhodla, že tam zostanem žiť. Našla som si dobrú prácu, mala som okolo seba príjemný kolektív, dobrých kolegov, ale stále som kdesi v podvedomí túžila ísť na ESC.
To sa mi podarilo začiatkom tohto roka a tak som 1. marca odletela do Portugalska, konkrétne do Lisabonu, kde už skoro 5 mesiacov pracujem v neziskovke, ktorá vysiela a koordinuje dobrovoľníkov v rámci celej Európy.
Nevedela som úplne do čoho idem, predtým som len krátkodobo žila v Nemecku a Česko, to je ako doma, ale z predošlých projektov som akosi tušila, že na mňa čakajú dobrí ľudia a projekt som vyberala celkovo dlho, aby mi sedel, aby som robila to, čo mám rada, teda marketing, social media, grafika… a to sa mi splnilo. Okrem toho pracujem aj na svojom malom projekte, pripravujem novú stránku pre blog mojej asociácie.
Sme veľká skupina dobrovoľníkov, skoro všetci sme začali v marci a tak sme spoločne na začiatku preskúmali celý Lisabon, okolie, chodíme na výlety, bavíme sa, tešíme sa zo života, ktorý je rozhodne úplne iný ako keby som zostala v mojom malom meste na južnom Slovensku.
Moja hosťujúca organizácia je skvelá, ako som zistila na tréningoch, kde som stretla aj iných dobrovoľníkov z Portugalska, sme perfektne informovaní o našich právach, povinnostiach, starajú sa o nás a väčšinou dostávame v rámci práce zadania, ktoré sedia s našimi záľubami. Okrem bežných dní v práci, máme aj zaujímavé projekty ako napr. Live it Lisbon, na ktorom sme sa stretli s mladými ľuďmi z celého sveta, ktorí vďaka našej organizácii prišli pomáhať do oblasti Bairo Padre Cruz a zažiť pravý Lisabon na vlastnej koži.
A ja Lisabon zažívam na vlastnej koži už takmer 5 mesiacov! A čas sa kráti, koncom novembra sa vraciam domov… ale nepredbiehajme! Stále máme kopu času, kúpené lístky do Španielska, letenky na Madeiru, chystáme sa na Azory, medzi tým nejaké tie párty, pláž, koncerty, nekonečné rozhovory s novými kamarátmi, vzťahy sa nadväzujú akosi rýchlejšie, keď ste všetci na stovky či tisícky kilometrov vzdialení od rodiny, či kamarátov, ktorých poznáte celý život.
Už teraz viem, že ešte dlho budem spomínať na ľudí, ktorých som vďaka dobrovoľníctvu spoznala. Aj na skúsenosť, ktorú mi ESC prinieslo. Život v novej krajine, ktorá je, povedala by som, dosť odlišná od tej našej. Viac otvorená, neskutočne multikultúrna, ľudia natoľko neriešia iných, čo majú iní na sebe, žije sa tu akosi slobodnejšie. Ale sú tu samozrejme aj nejaké negatíva, za ktoré som si začala viac vážiť Slovensko či Česko a som viac vďačná za krajinu, v ktorej som sa narodila. Veľa ľudí totiž ani nevystrčí nos zo svojej domoviny, maximálne tak do Egypta, do rezortu na dovolenku, a potom si nevážia čo majú, pretože vlastne ani nevedia ako je to inde a často sa len sťažujú.
Ale cestovanie otvára oči, pomáha nám spoznať zas ďalší kus sveta, pomáha nám zvyšovať svoje limity, naše sny sa stávajú skutočnosťou a my sa stávame lepšími ľuďmi. Tolerantnejšími, otvorenejšími, slobodnejšími a šťastnejšími.
