Žaneta sa rozhodla urobiť odvážny krok do neznáma a vycestovala na dobrovoľníctvo do slnečného, no občas upršaného Portugalska. Poháňaná túžbou pomáhať, spoznávať nové kultúry a posúvať svoje vlastné hranice, vymenila domáce pohodlie za dobrodružstvo, ktoré jej dalo nielen nové zručnosti, ale aj úplne iný pohľad na život.

Svoje úplne prvé dobrovoľníctvo absolvovala v meste Braga na severe krajiny. Ak by niekto od Bragy čakal hlučné moderné veľkomesto, bol by prekvapený jej kľudom. Je to nádherné historické miesto plné pamiatok a tajomných legiend, kde na kostoly človek narazí doslova na každom kroku.

Cesta tam však neviedla priamo z letiska, ale cez celú spleť byrokracie a očakávaní. Pred odchodom musela Žaneta vybaviť neskutočne veľa vecí. Keďže bola evidovaná na úrade práce, čakalo ju dokazovanie, že odchádza na projekt, no stále chce zostať vedená v evidencii. Do toho prišlo riešenie poistky, leteniek, mesačného dátového paušálu v cudzej krajine a večná logistická dilema, ako sa zbaliť do dvoch kufrov na niekoľko mesiacov života. Predsudky voči krajine nemala, skôr len predstavy. Myslela si, že Portugalsko bude mentalitou ľudí aj vzhľadom veľmi podobné Španielsku. No hneď po príchode zistila, že opak je pravdou.

Realita v organizácii a nečakané zmeny plánov

Jej hosťujúca organizácia fungovala v prvom rade ako Mládežnícke centrum. Snažili sa pomáhať mladým ľuďom nájsť ich smer a prilákať ich k zmysluplným aktivitám. Organizovali mládežnícke výmeny, kurzy, prijímali študijné návštevy a aktívnych mladých ľudí na stáž. Žaneta však do organizácie prišla v tom najviac turbulentnom období, čo sa odrazilo aj na jej chode a komunikácii. Zmenil sa riaditeľ, stážisti a dokonca aj jej mentor. V tomto chaose jednoducho nebolo dosť času na nejaké pravidelné meetingy, preto by do budúcna organizáciám poradila viac efektívnej, a nie len pasívnej komunikácie, spolu s väčšou podporou pre nováčikov.

Tento zhon ovplyvnil aj jej prácu. Pôvodne mala pôsobiť ako Peer Mentor, teda človek, čo koučuje mladých ľudí k dosahovaniu cieľov a ukazuje im možnosti. V realite to však vykonávala len striedmo zopár týždňov. Viac-menej pomáhala pri bežných aktivitách a venovala sa tvorbe príspevkov a videí.

Paradoxne, jej najobľúbenejšou činnosťou sa stala pomoc v charitatívnom obchode. Hoci to nemalo nič spoločné s jej materskou organizáciou, dostali ako dobrovoľníci možnosť sa do toho zapojiť. Triedenie, skladanie a upravovanie vecí bolo pre Žanetu neuveriteľne záživné. Stretávala tam skvelých ľudí z iných organizácií a ak jej padol do oka nejaký zaujímavý kus oblečenia alebo predmet, mohla si ho zobrať za symbolickú, priateľskú cenu.

Prežitie v hosteli a gastronomické kontrasty

Život v Portugalsku jej priniesol aj praktické lekcie. Ak sa tam niekto chystá, najmä na sever, mal by si určite vziať pršiplášť a kvalitný dáždnik, pretože ho to zachráni. Žaneta osobne rada chodí na prechádzky a ak je niečo do vzdialenosti 30 minút, ide pešo. Lenže zimné obdobie v Portugalsku znamená neskutočne veľa dažďov. Ak človek nechcel byť mokrý ako myš, musel zostať v interiéri, čo možnosti voľného času celkom limitovalo.

Jej novým domovom bol miestny hostel. Izba síce bola čistá, no za to vôbec nie nepriestranná. Keďže sa tam striedali kadejakí susedia, niekedy mohla pokojnému spánku uprostred týždňa dať rovno zbohom. To je vec, ktorá jej dnes vôbec nechýba. Na druhej strane, čo jej chýba neuveriteľne, sú dezerty z miestnej jedálne, kam sa chodili stravovať. Vždy tam mali neskutočne dobré portugalské dobroty a pečivo.

Miestna gastronómia ju celkovo rozdelila na dva tábory. Na jednej strane stála jej obrovská láska, koláčik Pasteis de nata. Tento známy pudingový skvost si tak zamilovala, že ho mohla jesť kedykoľvek. Ak ho za pobyt nemala 100-krát, tak ani raz. Na druhej strane stálo gastro utrpenie v podobe ryby Bacalhau. Portugalci ryby zbožňujú a táto treska sa objavovala v neskutočnom množstve kombinácií, od rizota až po cestoviny. Ako človek, ktorý ryby nemusí, si ich tradičnú kuchyňu až tak nevychutnala.

Výzvy, ktoré ju posunuli vpred

Keďže bola stále v Európe, žiadny zásadný kultúrny šok sa nekonal, hoci prišli situácie, ktoré nedokázala pochopiť. Keď jej chýbal domov, rodina a priatelia, zachránili ju intenzívne telefonáty a správy. Má do konca pocit, že ich puto sa na tú diaľku ešte viac prehĺbilo.

Najväčší problém, s ktorým sa musela popasovať, však boli peniaze. Platba jej mesačného vreckového sa dosť výrazne oneskorila, a to až na niekoľko mesiacov. Pravidelne to s organizáciou riešila a hoci nakoniec všetky peniaze dostala, nebola to najpríjemnejšia situácia.

Napriek všetkým prekážkam jej dobrovoľníctvo dalo strašne veľa:

• Angličtina bez zábran: Ako jediná Slovenka v organizácii musela fungovať výhradne v angličtine. Na dennej báze ju to neskutočne rozhovorilo.

• Nové zručnosti: Projekt výrazne posilnil jej organizačné schopnosti a domov odchádzala plná nápadov a inšpirácie z akcií, na ktorých sa zúčastnila.

• Ľudia: Spoznala množstvo zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. Hoci sa ich cesty po projekte rozdelili a každý išiel svojím smerom, pevne verí, že sa ešte niekde vo svete uvidia.

Návrat domov a post-erasmus realita

Domov sa vrátila po dvoch dobrovoľníckych projektoch, čo znamenalo, že bola preč nepretržite pol roka. A vtedy ju zasiahla jej prvá skutočná post-erasmus stagnácia. Človek je síce rád, že je znova doma, no zrazu musí čeliť problémom a veciam, ktoré nechal pol roka plávať.

Dobrovoľníctvo Žanete úplne zmenilo rutinu a vnímanie času. Ľudia okolo nej si zatiaľ žili svojimi zabehnutými cestičkami a ona mala pocit, že musí tak trochu začať odznova. No spätne to vníma ako skvelé obdobie na sebareflexiu. Ak by išla na projekt znova, bola by rozhodne akčnejšia, pýtala by sa viac zásadných otázok už na prvom pohovore a viac by komunikovala s miestnymi ľuďmi.

Odkaz na záver pre každého, kto váha

Vo svojom okolí už Žaneta urobila dosť veľkú osvetu a ak by mala možnosť, na dobrovoľníctvo vycestuje znova. Mladým ľuďom by však poradila, nech si projekt vyberajú rozvážne a na základe toho, čo chcú reálne robiť.

Ak by mala niečo odkázať ľuďom, ktorí sa boja ísť, bolo by to toto: Choďte do toho! 

Kedysi bola dievčaťom, ktoré sa bálo cestovať osamote. Dnes vníma letisko ako svoju prechodnú životnú stanicu a zistila, že to nie je ani zložité, ani nemožné. Ak sa bojíte, že budete v cudzej krajine sami, verte, že na to nikdy nie ste sami. Vždy sa nájde niekto, kto vám rád pomôže. Postupom času si dokážete vybudovať vlastný život, nájsť priateľov a komunitu, ktorá vás podrží v každej situácii.