ESC dobrovoľníctvo v Kalábrii – čo ťa čaká a neminie

Ako to všetko začalo…

Presne takto pred 3 mesiacmi som sa v najväčšej pandémii, napriek všetkým lock-downom, black-outom a zákazom vychádzania pobalila a vyrazila smer Kalábria. Lebo aj v pandémii si treba plniť sny, učiť sa novým zručnostiam, byť otvorený novým zážitkom, dať priestor novým rutinám. 

Moja prijímajúca dobrovoľnícka organizácia sa volá AICEM. Majú viacero základní po celom Taliansku, jednu aj v Španielsku. Ich záber aktivít je skutočne široký. Spolupracujú s rozvojovými krajinami, šíria povedomie o témach dôležitých pre OSN (napr. rodová rovnosť, ľudské práva, ekológia, udržateľnosť, vzdelanie, atď…), na ktoré potom organizujú aktivity alebo realizujú projekty s rôznymi partnermi, či už medzinárodnými, alebo talianskymi.

Začiatkom roku 2021 AICEM otvoril novú pobočku aj v Kalábrii. A tu sa naše cesty stretli :). Pre AICEM Kalábria boli schválení dvaja európski dobrovoľníci, ktorí mali pomôcť s jej rozbehnutím. Presnejšie, dobrovoľníčky. Jedna z nich som ja (Janka, 26 r., Bratislava) a druhou je Sandra zo Španielska (29 r., Madrid). Už 3 mesiace si tu spolu žijeme luxusný dedinský život pod Kalábrijským slnkom :). 

AICEM Kalábria otvoril svoju kanceláriu v Brattirò di Drapia, dedinke so 700 obyvateľmi (počas zimy a školského roka je to tak polovica z uvedeného počtu) nachádzajúcej sa 2 kilometre vzdušnou čiarou (a zároveň 300 výškových metrov) od známeho mestečka Tropea, na tzv. Costa degli Dei, čiže “Pobrežie bohov”. Aj keď sa môže zdať situácia ideálna, lebo slnka, cestovín, zmrzliny a pizze tu je dosť, opak je pravdou. Je tu toho veľa čo zlepšovať čo sa týka kvality života. A preto sme tu my. 

Projekt na ktorom pracujeme je zameraný na miestnych ľudí, zlepšenie kvality miestneho života, postoju k Európskej Únii a zvýšenie povedomia o všetkých témach, ktorým sa AICEM ako asociácia venuje. 

A čo teda vlastne robíme? 

Zo začiatku sme sa venovali hlavne rozbehnutiu komunikácie na sociálnych sieťach, kde sme predstavili AICEM ako novú asociáciu na tomto území. Sociálne siete a ich management sú doteraz pre nás aktivitou, ktorej sa venujeme najviac (pozri: AICEM_calabria). Úloh postupne pribúdalo a my sme začali organizovať online jazykové kurzy pre rôzne úrovne, online aktivity, a so zlepšujúcou sa pandemickou situáciou sme rozbehli aj prezenčné aktivity. 

Ako asociácia networkujeme s podobnými asociáciami na našom území. Zúčastňujeme sa na eventoch, ktoré organizujú. Napríklad asociácia Plastic free každú nedeľu organizuje zber odpadkov na miestnych plážach. Vzájomnou účasťou na eventoch sa podporujeme. 

V neposlednom rade sme sa tiež venovali písaniu európskeho projektu, ktorý v prípade, že bude schválený a podarí sa ho zorganizovať, podporí mladých ľudí v aktívnom občianstve a v komunikácii s miestnymi autoritami. 

Naša pobočka AICEM-u má okrem toho na najbližšie obdobie schválené 2 európske projekty s podobným zameraním ako projekt, ktorý sme písali. Jedným z nich je národný a jedným medzinárodný. Pri ich realizácii budeme asistovať.

Možno ťa rozosmejú moje postrehy a špecifiká ESC v Kalábrijskej dedinke Brattirò di Drapia

• Kauza Rombolá:
  V každej z okolitých dedín je rozšírených niekoľko veľmi častých priezvisk. U nás v Brattirò  je to priezvisko Rombolà. A čo z toho pre nás vyplýva? Napríklad, že 100% účastníkov kurzu angličtiny pre začiatočníkov sa volá Rombolà. Majiteľ jedného z dvoch obchodov v dedine sa volá Rombolá. Jediný lekár v dedine sa volá Rombolá. Vínna pivnica za našim domom je vlastnená rodinou Rombolá. A tiež to znamená, že vždy keď ideme okolo tabule oznamov, môžeme si byť isté, že minimálne jeden Rombolá sa narodil, zomrel alebo sa zosobášil. 
  
• Teta Maruška, čo ťa zásobovala čerstvou zeleninou zo záhrady a posielala ti plastové krabičky s vareným jedlom ti chýbať nebude…
  Za 3 mesiace som si vajíčka zo supermarketu kúpila len raz. Na našom stole pravidelne pristávajú úplne čerstvé či už vajíčka, citróny, cibuľa, pomaranče, koláče, klobásy, tlačenky, fenikle, jahody… No jednoducho. Teta Maruška z Hornej Dolnej sa nechytá, lebo miestne tety Marušky sú o krok vpred. V prípade, že sa táto teta Maruška omešká, stále si môžete pomaranče odtrhnúť zo stromu, ktorý máte na dvore.
  
• Klebety sa o tebe rozšíria (takmer) skôr než sa naozaj stanú:
  Všetci sú informovaní o tom, čo si si včera kúpila v supermarkete, čo si mala oblečené včera, keď si si išla zabehať (a pozor aby si neprechladla), kedy si sa išla prejsť a kam, poprípade kto ťa včera pred domom vyložil z auta. Slušnosť však káže nedať ti nič najavo, až do momentu, keď nezačneš o tom hovoriť ty. Vtedy sa však dozvieš, že vlastne už nič dodať netreba. Lebo všetci už všetko vedia 🙂
  
• Problém doprava a služby:
  Doprava, ktorá neexistuje. Naša dedina, Brattirò, nie je spojená s inými dedinami, ani mestami. Cesty sú doslova zobrazením 50 odtieňov šedej (+ výtlky sú tu hlboké aj 15 cm), takže ak by už len toto mal byť argument, prečo tu nie je medzimestská doprava (lebo by sa autobusy zničili v priebehu 1 týždňa), tak by obstál :D. Často sa na cestách vyskytuje značka “Lavori in corso”, tzn. “Prebiehajú cestné práce”. Okrem značky tam však nie je živej duše. Domáci tvrdia že za posledné roky tam tiež nikoho nevideli. 
  
• Kultúrne rozdiely:
  Nie sme na Slovensku, takže kultúrne rozdiely medzi nami tu boli, sú a budú. Jednou z vecí na ktoré si neviem zvyknúť je, že miestni nerozumejú sarkazmu, ktorý sa u nás na Slovensku tak hojne používa. Aj keď hovorím po taliansky, mám pocit, že im to znie ako svahílčina.
  
• Absolútna absencia plánovania:
  Diárik tu pokojne môžete vyhodiť. Všetko sa plánuje štýlom: o 5 minút sa stretneme pred domom. Veľmi ma však prekvapuje, že všetci sa za taký krátky čas dokážu naozaj zorganizovať (plus mínus pol hodina meškanie).

S podobnými historkami by som mohla ešte pokračovať, ale odporúčam všetkým radšej prihlásiť sa na ESC a obohatiť sa o podobné skúsenosti, zručnosti, priateľov a zážitky. Ja to jednoznačne neľutujem :).