“Od začiatku som cítila, že som prekročila prah iného „sveta“. Konečne Turecko :)” Jana Adamovská
Pred dvoma rokmi som skončila univerzitu v Ružomberku. Moje meno je Jana Adamovská. V tomto roku som dovŕšila štvrťstoročnicu, takže nie je sa čím chváliť. 🙂 Vyrástla som v malej dedinke Belá pri Žiline. Ako malé dieťa som nikdy nemala chuť cestovať, krásne metropoly známych krajín som obdivovala len z televízie alebo časopisov. Avšak dospievaním sa všetko zmenilo, dokonca mení, takže som začala rozmýšľať ako „veľká cestovateľka“. A tým sa to všetko začalo.
Vyštudovala som učiteľstvo náboženstva a biológie. Celkom zaujímavá kombinácia, nemyslíte? A v podstate ma to ani nikdy nebavilo, avšak nikdy som poriadne nevedela, čo vôbec chcem robiť. A trvá to dodnes. A myslím, že aj v tejto záhadnej myšlienke korení môj kameň úrazu.
Moja prvá destinácia k začiatku získania veľkého titulu cestovateľky bola Amerika. Ha, to sa ani nedá slovami opísať, boli to tri nádherné mesiace silných priateľstiev, lásky, zážitkov aaaaa nového života. Avšak rozprávka sa samozrejme skončila a ja som sa musela rozhodnúť, čo ďalej. Na Slovensku som nechcela zostať, hľadala som možnosť, ako ďalej a hlavne čo. Mojou ďalšou zastávkou bolo Írsko. Pracovala som tam pol roka ako aupair. Rodinka bola úžasná, nebola som pre nich zamestnanec, práve naopak, ďalší člen rodiny. Bol to veľmi poučný a zaujímavý polrok. Získala som toho znova celkom dosť. Učila som cudzincov základy angličtiny v jednom centre a urobila som si trojmesačný kurz komunikácie v angličtine. Takže keby som to zosumarizovala, mala som šťastie, rodina mi veľmi pomáhala zaradiť sa. Avšak úprimne, stále som sa cítila sama. Priatelia, párty, zábava ako taká, tam nehrala žiadnu rolu. Čiže chýbal mi veľmi sociálny život, priatelia, rodina a hlavne som mala pocit, že strácam aj svoj úsmev. Snažila som sa hľadať spôsob, ako by som začala nadobúdať niečo, čo by ma napĺňalo zvnútra. Robiť niečo, čo skutočne milujem a baví ma to.
Práve v tom čase, moja veľmi dobrá kamarátka odcestovala do Kyjeva, kde začala pracovať na projekte cez EVS. Hmmm, podľa fotiek a podľa jej rozprávania to vyzeralo, že sa už domov ani nevráti. Taká bola spokojná a šťastná. Začala som hľadať nové a nové informácie, čo to vôbec to EVS je, pretože predtým som o tom ani nepočula. Preštudovala som si to pozorne, ale zrejme nie až tak pozorne, ako som si myslela. Úprimne povedané, bola som omámená víziou žiť v novej krajine, robiť niečo zaujímavé, cestovať, spoznať nových ľudí a konečne zistiť, kde by som sa mohla realizovať a hlavne v čom. Začala som hľadať projekty, posielať milión žiadostí skoro do každého kúta sveta. Orientovala som sa na krajiny, kde je o čo to teplejšie ako v našom rodnom Slovensku. Lákalo ma more, teplo, ha, aj tá exotika nie je nikdy na zahodenie. 🙂 Dominantné bolo pre mňa Španielsko, Portugalsko a Taliansko. A práve z týchto krajín ma hneď odpísali. Buď už vyselektovali dobrovoľníkov, alebo nemali momentálne projekt. Až v jeden krásny deň sa mi ozvali z Turecka, presnejšie z Ankary. Hmm, hmmmm, hmmmm. Áno, presne tak, Turecko. Turecko bolo pre mňa vždy niečím zaujímavým, taký malý „secret dream“. Poslali mi worksheet a presné inštrukcie k práci. Celkom ma to zaujalo, práca v kancli, pracovať na newslettri každý mesiac a potom ostatné „zaujímavé“ veci, ktoré boli náplňou mojej práce. Môj projekt má názov „Source of information.“ Projekt, trvajúci jeden rok. Čiže ide o propagáciu Erazmu plus nie len v Turecku, ale aj do ostatných krajín sveta. Na jednej strane to bolo vzrušujúce, úžasné a na tej druhej strane realita dnešných dní – ISIS, PKK, a podobný odpad. Mala som v sebe tak veľký vnútorný boj, ktorý vediem dodnes. Interview som zvládla ľavou zadnou, mala som motiváciu a veľkú, „konečne robiť niečo, čo ma bude robiť šťastnou a môžem dokázať nie len druhým, čo je vo mne, ale aj SEBE.“ Keď som to oznámila rodine, priateľom, hneď ma odpísali: Jana!!! Turecko?? Čo si sa už načisto pomiatla??? Nepozeráš správy?? Hmm, nie. Nepozerám. Práve preto, že som nemala v sebe nejaké negatívne postoje voči tej krajine, ľuďom, voči náboženstvu a podobne, rozhodla som sa skúsiť to. Však staré známe, čo ťa nezabije, to ťa posilní. (Tejto frázy som už prekŕmená).
Takže moja kľukatá cesta sa konečne začala, bola som taká vzrušená, predstavovala som si, aké to tam bude, ľudia, práca, waaaau, známe mestá. Nemohla som sa dočkať. Akonáhle som ukončila púť v Írsku, po návrate som vybavovala víza a podobné papierovačky. Nebolo to ľahké pre mňa vôbec. Mala som len tri týždne po návrate, a to som si chcela užiť rodinu, priateľov, voľný čas. Nič z toho sa nekonalo, keďže čas plynul a vybavovanie víz sa celkom pretiahlo. Zo Žiliny do Bratislavy som chodila ako na kávičky, tak často. Och. Už to mi bralo dosť energie, ale stále som chcela bojovať a dať to dokonca. Až v jeden krásny slnečný deň som konečne dostala do rúk víza, a práve to bol ten bod, kedy som si pobalila tak rýchlo, ako sa dalo a povedala svojim milovaným: Güle, Güle! (Bye, Bye). Nasadla na bus a hybaj na letisko. Veľmi dobre si pamätám ten pocit, keď som bola na letisku a pýtala som sa sama seba, či robím správne. Cítila som sa pol na pol. Polovica môjho tela bola demotivovaná, pretože rodina a priatelia ma akosi nenainfikovali tým slávnym optimizmom. Druhá polovica túžila po zmene.
Nakoniec som sa dostala do vysnívaného „pointu“ aaaa som tu už tretí mesiac. Tak a je čas na moje dojmy, pojmy, indukcie, dedukcie a podobné postrehy. Od začiatku som cítila, že som prekročila prah iného „sveta“. Konečne Turecko :). Zoznámila som sa s ľudmi v práci, milí ľudia, avšak niekedy je ťažké vychádzať so všetkými. Dali mi 1 týždeň objaviť Ankaru a moja kolegyňa, s ktorou som mala pracovať na projekte, v tom čase participovala na kempe. Neskôr mali pre mňa tiež možnosť zúčasniť sa na kempe, čiže som neváhala a odišla som. Prežila som krásne dva týždne v meste Afyonkarahisar, kde som spoznala milých ľudí, nových priateľov a krásne spomienky. Pracovali sme na jednom mieste, kde sme natierali farbou staršiu budovu a skladali menšie ploty na oplotenie stromov do častí mesta. Zaujímavá práca.
Každý deň sme mali malé výlety, čiže slovo nuda sa neobjavovalo ani omylom. Avšak jednou z podmienok kempu bol samozrejme skutočný kemp v lese. Hmm a presne toho som sa obávala. Nikdy v živote predtým som nekempovala, nikdy som nespala v stane, v spacáku, v zime a úprimne, i keď som to neskúsila predtým, myšlienka na to mi brala dych. Aaa deň D prišiel a musela som. Premohla som sa neskutočne. Waaau. A moja nočná mora sa aj naplnila. S mojim frflaním aj podaktorí zatočili a nazývali ma Diva. Hmmm naša kampová destinácia bola v dosť hlbokom lese, kde sme dostali varovanie od „náčelníka“, aby sme sa v noci zdržiavali všetci spolu a v stanoch, pretože vlci a divé to a divé to a ……… No comment. Nebolo mi všetko jedno. Zimu, ktorú sme tam zažili, no to sa nedá opísať, to sa iba dá zažiť. So zaťatými zubami som to dala a bola som na seba patrične hrdá. 🙂 Ouuu počítam ďalšiu zaujímavú skúsenosť. Na konci kempu nezostalo ani jedno oko suché. Ach, tie lúčenia. 🙂 Návrat do Ankary bol o čo to príjemný, keďže som sa po sezóne kempov konečne spoznala so spolubývajúcimi. Jedna Talianka a dve slečny z Estónska. 4 ženy, 4 povahy a 3 rozdielne kultúry. Ale myslím, že ako spolubývajúce sme si celkom sadli, i keď nie je všetko také, ako by sme chceli.
Keby som mala zhrnúť moju púť od krásnych dvoch týždňoch na kampe do tohto času, nič také prekvapujúce sa nezmenilo. Navštevujem kurz tureckého jazyka, na ktorý som sa nesmierne tešila, i keď som nevedela ani pol slovíčka. Úprimne, je to ťažký jazyk a na väčšinu štúdia je potrebné sa sústrediť práve doma, pretože vyučuje nás turecká učiteľka, ktorá od začiatku vyučuje len v tureckom jazyku a snaží sa utiecť od konverzácie v angličtine. Čiže je to ďalší challenge zdokonaľovať sám seba. Moja organizácia podnikla v októbri výletik do krásnej slnečnej Antalye, kde sa konal meeting organizácií z Turecka na podporu mladých ľudí participovať v projektoch. Tešila som sa ako malá, že konečne niečo budem robiť, zapojím závity a niečo spolu povymýšľame. Avšak z mojich túžob byť prospešná aspoň niekomu, zostal menší prach. V podstate sme sa stretli párkrát na meetingu, urobili sa papierovačky typu: „Prosím, Váš podpis“… Prežili sme tam s kolegyňami 4 dni, z ktorých 3 dni lialo ako z krhly a naša pomoc ako dobrovoľníčok zostala troška v úzadí. Opäť som sa cítila zbytočná a mala som pocit, že od nich to bola iba láskavosť typu „ buďte radi, kde ste“. Nevadí, ďalšie miesto na Zemi, ktoré som mala možnosť vidieť a nový vzduch, ktorý som mala možnosť dýchať. Veľké plus. Po návrate z Antalye ubehli 2 týždne. A každý deň sa pýtam a rozmýšľam, aký ďalší bude môj krok dobrovoľníčky.
Nalejme si čistého vína pri otázke kultúry a náboženstva v Turecku. Žiť v inej kultúre, v novom prostredí, v inom štáte, s rôznymi typmi ľudí, verte, či nie, je to neskutočné obohatenie samého seba. Ja sama na sebe cítim akú-takú zmenu. Turecko ako krajina je neskutočne rozmanitá, farebná svojou históriou a očarujúca svojimi tradíciami a zvykmi. Vyznávam kresťanské náboženstvo. Vyštudovala som tento obor aj na univerzite. V Turecku, samozrejme, ako v ostatných východných krajinách, sa vyznáva islam. V súčasnosti náboženstvo islam sa stáva veľkou hrozbou pre každého (neislamistu). Média ako televízia, rozhlas a iné sociálne siete prepchávajú ľudí rôznymi zastrašujúcimi informáciami a niekedy až blúdnymi. Z bezpečnostných dôvodov je Ankara celkom chránená, i keď zrejme minulý bombový útok na mierovom zhromaždení zostal nejako nepovšimnutý a nechránený. Dôsledky sa dostavili. Pre rodinu a známych to bol šok, presviedčali ma sa vrátiť, ale stále som tu. Nezúčastňujem sa týchto zhromaždení a iných akcií, takže nemyslím, že by ma čosi ohrozovalo, i keď nikdy sami nevieme, kedy a hlavne kde sa môže čosi podobné stať. Z môjho pohľadu náboženstvo islam je náboženstvo vskutku nie nebezpečné. Avšak zastrašujúcim a hlavne nebezpečným ho kreujú práve ľudia, ktorým prerástol fanatizmus cez hlavu. Bojujú v mene Allaha. Nie, náboženstvo ako také, je svätou históriou, avšak ľudia ho menia, pretvárajú ako chcú, podľa svojich pravidiel. Tu je ten kameň úrazu a bohužial realita dnešných dní. Mňa uchvacuje jedna vec. Všade naokolo je tu veľa mešít. Mešity sú krásne budovy, ktoré lákajú nie len modliacich sa ľudí, ale aj turistov. Každá mešita počas dňa zvoláva ľudí sa modliť. Počas dňa je to 5krát. Spev, ktorý vychádza z mešít je naživo, zvolávajú ho muži, čiže nehrá žiadne rádio, alebo dokonca nejaká nahrávka. Ak náhodou hrá nejaká hudba na okolí, v baroch a podobne, vypína sa počas zvolávania k modlitbám (prejavenie úcty). Turci sú veľmi nábožní ľudia a svoje tradície si patrične chránia.
Čo sa týka zahaľovania žien. Je to diskutabilné. Veľa krát som sa pýtala tureckých priateľov: Prečo? Znova kultúra náboženstva. Veľa tureckých žien je zahalených. Skryté vlasy a telo. Je to o tom, ako sa k tomu postavíme. Pre mňa ako Európanku to bolo vždy nepochopiteľné, avšak tu je to normálne. Je to proste normálne. Korení to samozrejme z tradície rodín, ako silno veriaci sú a podobne. Ankara je viac menej konzervatíne mesto, avšak niektoré distrikty sa menia svojou povahou k hodnotám a postojom. Avšak Turecko, ako krajina je viac benevolentnejšia v sociálnych otázkach ako napríklad keby sme mali hovoriť o Arábii a podobne…
Raz som mala tú česť byť počas sviatku Kurban Bayramı spolu s tureckou rodinou. Rodiny sa schádzajú vo veľkom a sviatok oslavujú iba v kruhu rodín. Pre mňa to bol zaujímavý zážitok. Turci sú veľmi pohostinní a milí k cudzincom. Čiže moja spomeienka na ich sviatky je iba v pozitívnom zmysle. I keď pre iných by sa mohlo zdať , že sviatok zabíjania zvierat je niečo neprístojné, opäť sa musíme na to pozrieť iba z hľadiska kultúry a náboženstva. U Arabov je tento sviatok nazývaný Íd al-adhá, ktorý v preklade z arabského jazyka označuje Deň obety. Ide o jeden z najvýznamnejších sviatkov v moslimskom svete, ktorý trvá 4 dni. História Íd al-adhá sa datuje viac ako tisíc rokov. Hlasu Ruska o ňom hovoril mufti Farid Salman:
Moslimovia si tento sviatok spájajú s menom proroka Ibrahima, či podľa Biblie, Abraháma. Podľa povesti, keď sa dožil 90 rokov, ešte stále nemal deti. Modlitbou sa obrátil na Najvyššieho, aby mu dožičil predĺženie rodu. Najvyššiemu sľúbil, že je ochotný priniesť adekvátnu obetu. Boh stvoril Abrahámovi syna. Podľa islamskej tradície išlo o Izmaila, podľa Starého zákona o Izáka. Keď nastal čas, Najvyšší pripomenul Abrahámovi jeho sľub. Prorok bol pripravený obetovať mu svojho prvorodeného. Dokonca sa už na syna zahnal kinžalom, ale všemohúci v poslednej chvíli zmenil rozhodnutie. Namiesto syna mu Ibrahím obetoval čierneho obetného baránka.
Práve vďaka milostivosti Najvyššieho vo vzťahu k ľudstvu vznikol sviatok Deň obety – Íd al-adhá. Viac sa o tomto sviatku dozviete tu.
Ďalšou tradíciou v Turecku je obrad obriezky. Haa, samozrejme nezúčasnila som sa obradu obriezky, ale za to oslavy. V meste, kde som bola na kempe s ostatnými participujúcimi sme sa tam ocitli. Avšak nie náhodou. Keďže jedno turecké mladé dievča, ktoré bolo súčasťou kempu, nás pozvalo na túto slávnosť. Jej dvaja bratranci boli dva týždne pred obradom, vystrojili oslavu, ktorá bola veľkolepá. Pre mňa ako cudzinca to bolo niečo neuveriteľné. Atmosféra bola úžasná, tancovala som do vyčerpania. Živá hudba, krásne róby žien, elegantní muži, skvelé jedlo. Cítila som sa ako na svadbe, avšak bez ženícha a nevesty :). Ľudia boli priateľskí, usmiati a pohostinní. A ocitli sme sa aj v novinách!!!!!!!!! Juchúúúú.
Jedlo všeobecne v Turecku je pre mňa tip-top. Avšak niekedy mi berie dych typická štipľavá chuť skoro každého jedla. Raňajky nemajú ani jednu chybičku krásy. Mňaaaaam. Odporúčam každému vášnivému gurmánovi. Rad na čaj a kávičku. Úprimne? Neobľubujem ani čaj, ani tureckú kávu. Ani neviem prečo 🙂 Milujem Turecko ako také, ale na čaj a na kávu musím mať chuť a náladu. V meste, kde som prežila nezabudnuteľný kemp, som pila čaj stále. Myslím si, že chuť na typické tradičné “drinky” Vám niekedy spravia aj samotní ľudia okolo Vás.
Čo sa týka pomerov mužov a žien, veľmi zaujímavé je to v autobusoch. Autobusy majú rozdelené osobitné miesta pre mužov a ženy, a to z rôznych príčin. Buď je to neprijateľné kvôli náboženstvu, kvôli nepohodlnosti i kvôli osobným dôvodom. Avšak samozrejme existujú aj miesta, kde môže sedieť muž a žena. A to u nás neexistuje, je to veľmi zaujímavý kultúrny rozdiel. Samozrejme pravda kde tu je, avšak na základe mojich skúseností nie všetko je tak, ako sa vykresľuje. Ankara, ako hlavné mesto Turecka, je veľmi preplnené, doprava má vlastné pravidlá (auto-neauto idem). Musíte mať oči aj na chrbte, aby Vás čosi nepríjemné neuchytilo na prechode. BTW otázky životného prostredia Turkom vo všeobecnosti nič nehovoria. Špina a bordel je všade. 🙁
Čo sa týka utečenectva mojimi očami…… Je to tu na dennom poriadku, keď malé deti vidím behať, žobrať o to málo. Videla som bosé deti v zime kráčať ulicami Ankary. Pri takomto pohlade mi stíska srdce. Rozmýšľam nad sebou …. rozmýšľam nad rodinou …. aký som šťastný človek. Veľa detí čaká na križovatkách, a keď je červená snažia sa predávať ľuďom v autách vreckovky, vodu a dokonca umývajú saponátmi okná áut. Ľudia nereagujú, vôbec…. Kde tu sa pritrafí výnimka. Veľa ľudí je ignorujúcich. Odpovede pre ľahostajnosť sú rôzne. Ja za ich situáciu nemôžem….. Nech sa starajú kompetentní …. Ja osobne, vždy keď sa dalo, čo to som hodila, však vodu piť musím, a keď som soplila, potrebovala som vreckovky 🙂 Boh im pomáhaj.
To by bolo asi tak okrajovo o kultúre pestrého národa všetko. I keď to je iba tá štipka z mojich postrehov. A preto, ako som spomínala na začiatku, je veľmi dôležité si preštudovať každý detail a hlavne byť opatrný vo výbere projektu v tej ktorej krajine. Je veľmi dôležité sa rozhodnúť správne, i keď človek nikdy nevie. Robiť správne veci pre seba, ale aj pre druhých. Dnes je situácia na svete nie priaznivá, pomoc sa zíde všade. Byť aktívny je jedna vec, ale keď ste demotivovaný a nemáte tie správne nástroje na vykonanie niečoho veľkého a dôležitého, treba zvážiť kroky, čo ďalej. Ja osobne sa snažím hľadať pozitíva, s kamarátkami chodíme von, občas aj tá jedna „raki“ povzbudí ducha i telo. 🙂 Pevne dúfam, že týždne a mesiace, ktoré na mňa čakajú ma ovplyvnia iba z tej dobrej stránky a dajú mi silu vytrvať. Raz ste dole, raz ste hore. Všetko má svoju príčinu 🙂
Autorka:
122.
Turecko
Ankara
Jana Adamovská, Belá
1.8.2015 – 31.7.2016
projekt: Source of Information
organizácia: GSM-Gençlik Servisleri Merkezi
Financované Európskou úniou v rámci programu Erasmus+
