Rozhodnutie prežiť rok v tejto úžasnej krajine, tak odlišnej od všetkého, čo som doteraz videla a zažila, považujem za jedno z najlepších, čo som v živote urobila. Ak sa sem človek vyberie na dlhšie, postupne objavuje to, čo sa skrýva za srdcervúcimi prípitkami a fascinujúcimi tradíciami.
Mojich 11 mesiacov v Gruzínsku sa pomaly ale isto blíži ku koncu a ja sa postupne snažím sumarizovať, čo všetko sa za ten takmer rok udialo, čo som sa naučila a čo som zabudla. V prvom rade sa zmenil môj pohľad na Gruzínsko ako také. Pred dvoma rokmi som tu absolvovala krátkodobú mesačnú EVS a doteraz si pamätám ten pocit eufórie. Všetko bolo perfektné, ľudia milí a úprimní, kultúra fascinujúca a krajina nádherná. Ak človek náhodou nemá sakra smolu, za ten krátky čas strávený v Gruzínsku načerpá množstvo pozitívnej energie, má kopec zážitkov a objavuje ten pomyselný vrchol kultúrneho ľadovca. Ak sa sem človek vyberie na dlhšie, postupne objavuje to, čo sa skrýva za srdcervúcimi prípitkami a fascinujúcimi tradíciami.
Napriek pár kultúrnym špecifikám, s ktorými sa mi nepodarilo stotožniť, sa Gruzínsko stalo mojim druhým domovom, na ktorý nedám dopustiť. V prvom rade sú to ľudia, ktorí robia túto krajinu tak výnimočnou. Ich pohostinnosť a láskavosť, s ktorou ma celý rok prijímali, bola miestami pre našinca až zvláštna. Neviem o inej krajine (s výnimkou Arménska), v ktorej by bol autostop tak jednoduchý a zábavný ako tu. Ľudia tu ešte koncept stopovania celkom nepochopili a stopárov často považujú za turistov v núdzi, preto nie je nezvyčajné, ak sa vám dostane pozvania domov na večeru alebo keď vám je viac či menej nátlakovo ponúknutý šašlik a nocľah. Ak odoláte pozvaniu domov, ponúknu vás aspoň Colou z benzínky (lebo my Európania ľúbime Colu). Keď sme sa vo vínnom regióne Kakheti pokúšali kúpiť domáce víno, nikdy sa nám nepodarilo zaplatiť. U nás známe, no nedodržiavané „Hosť do domu, Boh do domu“ tu platí do bodky. Pohostinnosť k návštevám a cudzincom prichádzajúcim do Grúzie je pre domácich posvätná a aj keď sami toho nemajú veľa, mini hostina a vrelé privítanie pre hostí nesmú chýbať.
Ďalej je tu neskutočne krásna a jedinečná príroda, vďaka ktorej na Gruzínsko nikdy nezabudnete. Je tu všetko – od mohutnej kaukazskej steny oddeľujúcej Grúziu od matičky Rusi, cez vyprahnutú polopúšť okolo hlavného mesta Tbilisi a azerbajdžanských hraníc, lesnatý stred krajiny až po subtropické pobrežie Čierneho mora na západe. Naše Tatry sú síce naše a krásne, pohľad na kaukazský múr, berúc do úvahy jeho stáročia dlhú krvavú históriu a nejasnú budúcnosť, vyvoláva vo mne asi také pocity, aké nábožensky založení ľudia zažívajú v kostoloch.
To, čo podľa mňa charakterizuje Gruzínsko najviac, sú kontrasty. Kontrast medzi horami, púšťou a morom, kontrast medzi starým a novým, tak zjavný už pri prvom kontakte s krajinou – v hlavnom meste, kde priamo v historickom centre môžete popri stáročia starých kostoloch a historickým domčekoch s tradičnými vyrezávanými balkónmi nájsť moderné a nijak sa nehodiace stavby Saakashviliho éry – slávny Peace Bridge, ktorému nikto nepovie inak ako Always vložka, alebo budova ministerstva spravodlivosti v tvare húb. Výkladná skriňa Grúzie – prímorské centrum Batumi, je plné efektných budov a atrakcií s cieľom ohúriť turistov, no aj tak som tam stretla bábušku s kravou, hneď vedľa fontány chrliacej miestnu pálenku. Podobné kontrasty sa dajú nájsť aj v ľuďoch. S rovnakou intenzitou, s akou vítajú a hostia priateľov, nenávidia svojich nepriateľov na život a na smrť.
Rozhodnutie prežiť rok v tejto úžasnej krajine, tak odlišnej od všetkého, čo som doteraz videla a zažila, považujem za jedno z najlepších, čo som v živote urobila. Som veľmi vďačná za možnosť preskúmať a zažiť Kaukaz a krajiny, do ktorých sa Európania húfne nehrnú či už zo strachu, alebo preto, že nevedia, koľko toho môžu ponúknuť. Mala som možnosť navštíviť všetky tri štáty Južného Kaukazu – Gruzínsko, Arménsko aj Azerbajdžan a všetkým, ktorí zvažujú len návštevu alebo aj EVS tu – vrele odporúčam.
EVS ale nie je len o cestovaní, ale aj o osobnostnom a trošku aj profesionálnom raste a rozvoji. Dáva možnosť na rok vypadnúť zo zabehnutého kolotoča bežnej reality, zamyslieť sa nad sebou a vlastným životom, stretávať ľudí z rôznych kultúr, načúvať ich životným príbehom a postojom a učiť sa. Špeciálne štát ako Gruzínsko, tak odlišný od nášho Slovenska, naplno preverí vaše vnímanie seba samého. Ja som prišla do tejto krajiny, kde sa stáročia pretrvávajúce tradície výrazne nemenia ani dnes (s výnimkou väčších miest) a pohľad miestnych, často aj mladých ľudí na svet, národ, náboženstvo a rodové roly je nimi silne poznačený, hneď po ukončení jednej s najliberálnejších fakúlt na Slovensku, vybavená teóriou multikulturalizmu. No musím sa priznať, že moje vnímanie seba samej ako tolerantnej bytosti schopnej akceptovať odlišné názory sa niekoľko krát otriasalo v základoch 🙂
Za to, že svoju EVS môžem považovať za úspešnú, vďačím hlavne ľuďom, s ktorými som to tu prežila. Posádke hosťujúcej organizácie GYE, ale najmä svojim dvom EVS kolegom, s ktorými sme vytvorili maximálne nesúrodé, ale kompaktné trio a po čase sa z nás stala taká malá Balticko-Slovenská rodinka.
Po takmer roku strávenom v tejto šialenej kaukazskej krajine môžem povedať, že to, čo začalo ako očarenie novou kultúrou a krásnou krajinou, jej postupným spoznávaním – toho dobrého aj toho, čo sa mne osobne nepáči, prerástlo do lásky na celý život. Kaukaz mám rada a akceptujem taký aký je – láskavý aj krutý, krásny aj šeredný, zábavný aj tragický. Ak rozmýšľate nad dlhodobou EVS v Gruzínsku, týmto by som vás chcela povzbudiť aby ste sa nebáli a vyskúšali to. Gruzínsko nie je len Khachapuri, víno a supra, toho, čo stojí za objavenie, je tu omnoho viac. A popri tom testujete a objavujete sami seba. Preto poďte na Kaukaz (skôr ako sem prídu Rusi :-).
Lívia Bilasová, Spišská Nová Ves
01.10.2014 – 31.8.2015
projekt: European bridge in our mind
organizácia: Georgian Youth for Europe
Financované Európskou úniou v rámci programu Erasmus+.
