Po dlhšej dobe píšem opäť blog a ležím s horúčkou v posteli. Už “plačem” menej. Prvé 2 týždne boli pre mňa naozaj krízové, aj keď som si to nepripúšťal. Po prvý krát sám na prvej životnej výprave. Pomaly začínam spoznávať mesto a jeho zákutia. Naozaj pomaly 😀
Práve som sa vrátil z náročného intenzívneho 4 dni trvajúceho on-arrival tréningu v Bauske.
Napriek tomu som nadšený, pretože som tam spoznal kopec zaujímavých ľudí z rôznych štátov. Skutočné Multi-Kulti ? Väčšina bola zo Španielska, čo nám zjavne pomohlo rozprúdiť našu stuhnutú stredo-východo-európsku krv v žilách. Ďalší participanti boli z Arménska, Gruzínska, Nemecka, či Portugalska. Naozaj vtipný típek z Turecka či kolegyňa s typickou slovanskou krásou z Ukrajiny. A nesmiem zabudnúť ani na našich „blízkych príbuzných“ zo Slovinska, spiritual man-a a Janju. Nie nevyberám účelovo tých ľudí, ktorých by som preferoval. Len proste ukladám myšlienky do riadkov tak, v akom zmysle prichádzajú ?
Taktiež nesmiem zabudnúť na našich skvelých mentorov, z rôznych kútov Lotyšska a ľudí z NA (National Agency), ktorí tento skvelý tréning pre nás pripravili. Ako som už vyššie naznačil, víkend bol skvelý. Myslím, že by mohli všetci súhlasiť s tým, že nám veľa priniesol.
S odstupom času (asi 24 hodín 😀 ) vnímam veci, ktoré sme na tréningu zažili s chladnejšou hlavou a ako veľké pozitívum. Z môjho osobného pohľadu mi tréning pomohol odhaliť/potvrdiť moje slabé stránky, trošku sa socializovať, ale hlavne rozpamätať aké to je znovu byť človekom. Pochopiť pravý zmysel slova challenge (výzva), na ktoré som sa veľmi tešil. Aj keď už samotná cesta do tejto krajiny vo veku aký mám (duševne sa cítim niekedy na 90) bola pre mňa veľkou výzvou, zrazu tých výziev bolo v krátkom časovom úseku akosi moc. Vlastne som si uvedomil, že aj keď som nejaké výzvy na SVK zažil, nikdy som ich tak nebral a jednoducho nenapĺňali ani podstatu slova, pretože som mal dostatok času na ich riešenie. Tu to šlo tak rýchlo, že niekedy som si ani neuvedomoval, že nastal koniec jednej a príchod druhej výzvy. V tú chvíľu, keď sme ich robili som bol ale naozaj v obavách. Rečová bariéra v kombinácii s vnútorným rozpoložením duše spôsobovali vo mne pocity blízke pocitom Rapunzel v rozprávke Tangled od Walta Disneyho.
Videli ste ju? Ak nie tak kuknite! Pasáž, kde sa rozhoduje či má konečne odisť z veže, alias jej celoživotného väzenia, ktorá mi nápadne pripomínala môj život v rodnej zemi. Nakoniec som to však zvládol, ako všetci ostatní a nerozsypal sa.Pre tých čo tieto slová čítajú a už dávno majú takéto životné skúsenosti za sebou budem možno na posmech, ale ako sa spieva v skladbe od Horkýže Slíže: „To vôbec nie je podstatnéééé.“
Podstatné bolo, že som sa naučil byť trošku viac trpezlivejší, ale aj otvorenejší a ľudom trošku viac dôverovať. To je pre mňa osobne veľmi ťažké vzhľadom na skúsenosti z minulosti, ktoré hlboko do môjho srdca vryli jazvu nedôvery.
Vlastne som si na tréningu každou minútou uvedomoval, aké je krásne byť po takmer 10 rokoch svojho života opäť šťastný, a to v plnom zmysle slova.
Program tréningu bol tak pestrý, že sme sa rozhodne nenudili. Trochu sme si aj zašportovali, či užili pohodovú prechádzku spojenú s krátkou obhliadkou hradného nádvoria.
A následne hor sa pokojným krokom späť do práce… 😛
Z času na čas to vyzeralo aj takto…
A preto nám občas spestroval únavné chvíle tréningu vzácny to hosť. Ako sme sa neskôr dozvedeli na mieste, kde sme bývali je veľmi vážený. Jeho ctené meno je Pécis… A inak nás mal ctene na saláme. 😀
A aby sme sa tak neopúšťali (alebo presnejšie aby som sa neopúšťal možno len ja) odmenou nám boli na záver dňa večerné seansy, ktoré sme si na veľké prekvapenie čo…? Predsa organizovali sami. Detaily nebudem popisovať. Stručne. Každý účastník on-arrival tréningu prispel niečím. Avšak musím podotknúť, že zlatým klincom programu boli naši španielsky priatelia, ktorí nám rezko zahrali do “spánku” a spríjemnili tak záver každého dňa. Dokonca sme mali aj príjemné meditačné posedenie s chalaniskom zo Slovinska, ktorý hrá tiež neskutočne na gitare a vnáša do života ľudí pokoj a harmóniu. Čas plynul tak rýchlo, že sme sa ani nenazdali a bol tu posledný večer, posledná multi-kulti večera, ktorú sme si pripravovali sami a ktorou sme zavŕšili nádherný víkend.
Včerajšia rozlúčka bola naozaj dojemná. Plná emócii. OK. Nerevali sme ako pri klasických juhoamerických telenovelách typu Rosalidna, ale predsa… Aj keď sa ešte počas roka s najväčšou pravdepodobnosťou stretneme, lúčili sme sa tak, ako sa lúčia dlhoroční starí známy, objatiami. Vlastne si myslím, že sa nám ani veľmi nechcelo odlúčiť od seba. A nechcelo… Našu rozlúčku sme zavŕšili spoločným obedom a chill out-om v príjemnej Reštaurácii v centre Rigy.
Autor: Peter Berčík
