Všetko sa začalo zrodením jednej veľkej, avšak zároveň jednoduchej, nekomplikovanej myšlienky, ktorá postupne prerástla do nekonečnej chuti kamkoľvek vycestovať.
Alebo ako sa to zvykne vravievať v kruhoch čerstvých absolventov vysokých škôl, ísť si niekam „prevetrať hlavu“.
Informácia o mojom odchode do zahraničia za účelom dobrovoľníckej činnosti vyvolávala v ľuďoch z blízkeho aj vzdialenejšieho okolia rôzne reakcie. Vo väčšine prípadov sa však daná osoba najprv zarazila a ostala prekvapená, že moja cesta do cudziny nesleduje zárobok ako hlavný cieľ. Po stručnom vysvetlení z mojej strany, že budem dostávať vreckové a rodičia mi naozaj nebudú musieť posielať peniaze, prichádzalo chápavé pritakávanie s povzbudivými slovami. „Zdokonalíš sa v jazyku, spoznávaš nových ľudí a získaš dokonca medzinárodné kontakty“. Týmito frázami zvykli potom ľudia zhŕňať pozitíva mojej cesty. Mnohým zablikali svetielka v očiach, keď sa dozvedeli, že sa dočasne sťahujem práve do mesta nachádzajúceho sa neďaleko od Štrasburgu, a tí, čo mali o niečo bohatšiu fantáziu, ma už videli v Európskom parlamente. A mne neostávalo nič iné, len súhlasne a s úsmevom prikyvovať. V konečnom dôsledku, sama som nevedela čo mám očakávať. Neustále si opakujúc, „len si nič nepredstavuj, aj tak bude všetko inak, ako v tvojich predstavách“, som len jednoducho čakala na deň odchodu.
Ako už ubehlo osem mesiacov (doba trvania môjho projektu), pred odchodom, v priebehu „služby“ a ani teraz, po návrate na Slovensko, som ani raz nezapochybovala o správnosti daného rozhodnutia. Jednoducho na to nebol čas ani priestor. A po všetkých rôznych úvahách a prehodnocovaniach mi neostáva nič iné, len neoriginálnym spôsobom skonštatovať, že EVS „dobrodružstvo“ bolo jedným z najobohacujúcejších zážitkov v mojom doterajšom živote.
Nie je to len o spoznávaní nových ľudí, o zdokonaľovaní sa v jazyku či o cestovaní. Je to hlavne o Vás. O tom, či sa viete prispôsobiť a nechať „bokom“ vaše priority založené na egoizme a vlastnom pohodlí. O tom, či viete byť solidárny, chápavý, tolerantný, o tom či viete prijať aj sklamanie a zároveň nestratiť motiváciu. Je to aj o zdieľaní spoločného života s ľuďmi s rôznym charakterom, s odlišným sociokultúrnym prostredím, s odlišnou výchovou založenou na odlišných hodnotách. O vzájomnom sa ovplyvňovaní a pôsobení, o stretnutí inšpiratívnych či menej inšpiratívnych ľudí.
Pre mňa ako absolventku kulturológie bolo fascinujúce sledovať túto kultúrnu rozmanitosť, jej prejavy a variácie v každodennom živote. Pretože keď bývate v jednom byte s dvoma Rumunmi, jednou Nemkou a Chorvátkou, pracujete v jednej kancelárii s viacerými Francúzmi, z ktorých vždy aspoň jeden má alžírsky či marocký pôvod, a navyše sa celý tento Váš „multikultúrny príbeh“ odohráva na francúzsko-nemeckom pohraničí, v regióne, ktorého obyvatelia si nehovoria Francúzi, ale Alsasania, nemôže sa stať, že vyjdete z tejto skúsenosti kultúrne, ale aj osobnostne nepoznačený. Samozrejme len v tom najlepšom slova zmysle. Nikdy predtým sa moja slovenská identita nemala potrebu prejavovať a prezentovať viac, ako v takomto interkultúrnom zložení. Diskusie typu, „u nás to je takto, a u nás zas takto, my máme to lepšie a to druhé zas horšie, vážne to tak u vás funguje/nefunguje?“ doplnené ukážkami z národných kuchýň boli na každodennom poriadku. A keď sa nejedlo v kuchyni, tak prosím, pravý „inernešnl“ piknik pri jazere, v lone krásnej prírody regiónu Alsace.
A aby týchto multikultúrnych stretov nebolo málo, Európska Únia vymyslela pre všetkých dobrovoľníkov, ktorí pricestovali približne v rovnakom čase do danej krajiny, takzvané „arrival“ a „mid-term“ semináre. Pojem seminár sám o sebe vyznieva možno trochu oficiálne, no v skutočnosti to predstavuje zas len formu mne osobne veľmi sympatického neformálneho vzdelávania. Mladí ľudia z ďalších európskych krajín, aktivity, workshopy, diskusie, zábava, ale aj podnety a sebareflexia. Našla som čaro v tzv. chvíľkových stretnutiach s ľuďmi z rôznych kútov Európy či dokonca sveta. V priebehu jedného týždňa sa s človekom zblížite, pravdepodobne sa už nikdy v živote nestretnete, no dojem, ktorý vo Vás daná osoba zanechá je natoľko silný, že si môžete byť istý, že práve na túto osobu nikdy nezabudnete.
EVS nie je profesionálnou skúsenosťou. Má to však jednu veľkú výhodu. Dobrovoľník je chránený akýmsi slnečníkom EVS. Môže skúšať a realizovať svoje idey a nápady, a ak sa aj nepodaria, pamätajte, že pod slnečníkom Vás slnko spáliť nemôže. Z Vášho neexistujúceho platu Vám nikto nezníži, a z neexistujúceho zamestnania sa tiež vyhodiť nedá. Všetko závisí len od Vás a vašej motivácie. Môj projekt, pod ušľachtilým názvom Kultúra a trvalo udržateľný rozvoj , spočíval v inernetovom rešerši a vo vytvorení inernetovej stránky, ktorá mala svojím obsahom daný pojem a všetko čo s ním súvisí vysvetľovať a propagovať. Keďže ani mňa a ani ďalšie dve dobrovoľníčky, s ktorými som na projekte pracovala, predstava každodenného sedenia v kancelárii a trávenia šesť hodín denne rešeršom neuspokojovala, vymysleli sme si ďalšie aktivity. V rámci povinného nudného rešerša sme začali vyhľadávať kultúrne akcie, ktoré rôznym spôsobom v sebe obsahovali prvky trvalo udržateľného rozvoja, a projekt sme tak obohatili o „výbehy“ na tieto podujatia. Fotili sme, nahrávali rozhovory, písali články a dokonca aj prekladali. Jednoducho sme rozvíjali naše nápady. A ani pre našu nedokonalú francúzštinu, ani pre amatérsky prístup nám nikto „z nosa neodhryzol“. Práve naopak. Táto práca na dobrovoľnej báze bola oveľa viac ocenená, ako moja ktorákoľvek iná platená práca.
A cestovať sa dá, aj keď nemáte veľa peňazí!
Zuzana T.
