Tento článok píšem po návrate z EVS-ky a spätnej návštevy Arménska. Krajiny, kde som pôsobil ako EVS dobrovoľník. Projekt bol desať mesiacov dlhy a prišiel som do Arménska tesne po revolúcii. Kde ma predchádzajúci dobrovoľník, taktiež Slovák, uviedol do obrazu opisom revolúcie, ktorej bol sám svedkom. Denno denne som sledoval rozkvet krajiny, ktorá je na naše pomery stála chudobná krajina tretieho sveta, ale bol som prekvapený koľko sa toho zmenilo len za pomerne krátku dobu môjho pobytu. Ak som niekam cestoval, v každom kúte krajiny sa stavali cesty, budovy, chodníky.
Keď som prvý krát vystúpil z taxíka, ktorý ma vyzdvihol priamo na letisku, bol som v “kultúrnom šoku”. Na ulici, kde som býval, neboli žiadne chodníky, len prašná cesta. V časoch dažďu som sa cestou na autobusovú zastávku brodil blatom. Čomu sa veľmi netešila pani upratovačka v našom kancli. Na čo som len odvetil “Mush”(Časť mesta, kde som býval) a ona len kývla rokov s povzdychom, lebo dobre vedela, ako to tam vyzerá.
Niektoré časti mesta mi pripomínali Černobyľ. Po otázke, prečo je to tak, som sa od domácich dozvedel, že tu bolo veľké zemetrasenie a mesto sa z toho ešte nezotavilo. Okej, pomyslel som si, to sa tým celé vysvetľuje. Ale až po par ďalších rozhovorov som sa dozvedel, že to zemetrasenie bolo v roku 1988! Väčšina mojich kolegov a kolegýň sa narodilo až po tomto zemetrasení.
Autobusové spoje v meste bolo niečo úplne iné ako máme u nás doma na Slovensku. Na zastávke žiadne časy, marschutky (ako to volajú miestny) idú veľmi často, každých desať minút, ale sú to veľmi maličké ruské dodávky, okolo desať miest na sedenie. Vo vnútri sa nedá stáť, keďže strop je veľmi nízky. Len malé dievčatá 1, 6m vzrastu dokážu vzpriamene stať. Vo vnútri je ruskými písmenami napísané, že marshutka nie je určená pre prevoz stojacich cestujúcich, ale ľudia vo vnútri stáli na každom spojí, natlačený na seba ako sardinky. V takom momente tam nie je skoro žiadny vzduch a šofér si do toho veselo pofajčieva cigarety.
Mimo mesta spoje neexistovali, ľudia používali taxíky alebo tzv. zdieľané taxíky, kde platíte len jedno miesto a v aute sú ďalší ľudia. Medzi mestami boli spoje taktiež veľmi biedne. Do hlavného a tam prestupovať na iný, ale vďaka bohu v týchto marschutkach ľudia nestáli. Alebo taxíkom, ako to robili všetci miestny.
Prvá návšteva hlavného mesta ma prekvapila. Yerevan vyzerá úplne inak ako zvyšok krajiny, ak by ste navštívili len Yerevan, mali by ste problém uveriť, že krajina je veľmi chudobná. Vysoké honostné budovy, krásne parky, po cestách sa preháňajú drahého auta luxusných značiek, veľmi krásne ženy a vkusne oblečení chlapi. Domáci z Yerevanu mi povedali, že na miestach, kde stoja všetky tie drahé hotely a reštaurácie vo vysokých budovách, ktoré absolútne nezapadajú do ostatku krajiny, stále dodnes nie sú vyplatení pôvodní majitelia budov, ktoré stali na týchto miestach v minulosti. Sú to činy predchádzajúcej vlády, ktorá padla vďaka revolúcii.
Pamätám sa na rozhovor s mojou kamoškou o týchto drahých autách v uliciach. Ona vysvetlila, že sú to synovia a dcéry ľudí, ktorí došli k peniazom nie čestnými spôsobmi. V krajine boli veľké problémy s korupciou, pomaličky sa to vytráca po revolúcii a krajina rozkvitá. Sám som to mohol pocítiť, keď som bol v nemocnici na vyšetrení, kde my zabudli spraviť jeden laboratórny test a môj mentor poznamenal, že bol prekvapený, keď od nás nežiadali úplatok za prednostné správe nie testu, aj keď to bola ich chyba, len to proste rovno spravili.
Organizácia bola veľmi dobre zorganizovaná. Vo všetkom, čo som chcel v rámci mojej EVS robiť sa mi vynasnažili vyhovieť a bol som veľmi spokojný. Učil som angličtinu neformálnym spôsobom na odľahlých dedinách, v ktorých my moji študenti vraveli, že som prvý nearménec, ktorého stretli.
Gyumri bolo považované za veľmi konzervatívne mesto aj ľuďmi z iných krajov v Arménsku. O to viac ľudia boli konzervatívni na dedinách, ale z môjho pohľadu sa to zmení s novou generáciou. Majú prístup k internetu a tie deti, ktoré sa učia jazyky vidia, ako ľudia žijú vo svete a už len tento fakt ich mení. Preto sa, poväčšine dievčatá, veľmi zaujímali o život v Európe a mali sme veľa hodín angličtiny, kde sme si len sadli, kecali a porovnávali život v Arménsku a mimo Arménska.
Arméni sú veľmi priateľskí ľudia, milí, pohostinní. Cítil som sa viac než vítaný v ich krajine. Často sa mi stávalo, že úplní cudzinci mi pomohli, aj keď som ich o to nežiadal. Pamätám sa, ako som v zime čakal na marshutku domov neskoro v noci, ktorú som najskôr zmeškal a jeden taxikár zastavil, otvoril okno a kričí na mňa v ruštine: “Pod sadaj, ta zoberiem domov.” Na, čo som odvetil, že nemám peniaze na taxi a on na to: “To nevadí, ja ta vezmem zadarmo, idem domov a ty bývaš na rovnakom sídlisku, tak nie je problém.” Alebo, ako ma kamoši nechávali prespať u nich za každým, keď som navštevoval Yerevan a ich rodičia sa o mňa starali, ako v päť hviezdičkovom hotely.
Po návrate do Arménska, ktoré som opustil v júli a na konci októbra som bol späť na návšteve. Bol som veľmi milo prekvapený, väčšina ciest je už opravená. V Gyumri sú chodníky, cesty zrenovované, zrúcaniny budov zmizli, nie všetky, ale už to mesto nevyzerá tak hrôzostrašne.
Jozef Baňás, dobrovoľník v Arménsku, 1.10.2018 – 31.7.2019
