Po úspešnom vyštudovaní vysokej školy nahliadla do sveta manažmentu, no napriek tomu dnes pôsobí ako dobrovoľníčka v Centre rodiny v bratislavskej Dúbravke.
Janka Laskovská má 27 rokov a pochádza z Popradu. Len nedávno sa rozhodla pre radikálnu zmenu v živote – rodinu a vysoké štíty Tatier vymenila za samostatnosť a činžiaky v Bratislave. Pre mnohých sa to nemusí javiť ako veľký krok, no Janka má od narodenia detskú mozgovú obrnu, po ktorej zostala na vozíčku.
______________________________________________________________________________
Prečítaj si rozhovor s Jankou, v ktorom odpovedá:
______________________________________________________________________________
Keď si o dobrovoľníctve počula prvýkrát, čo ti preletelo hlavou?
Keď som prvýkrát počula o ponuke pôsobiť ako dobrovoľník, moja reakcia bola: „Jasné, idem do toho.“
Čo tvojmu rozhodnutiu predchádzalo?
Svoju rolu v tom zohralo to, že si myslím, že ide o skvelú skúsenosť do života s príležitosťou spoznať nových ľudí. Najmä ma však lákalo skúsiť si, aké to je osamostatniť sa, čo považujem za veľký posun. Tento rok som nazvala „Výzva“.
Pamätáš si, akým argumentom si definitívne presvedčila samu seba skúsiť dobrovoľníctvo?
Samu seba som nemusela presviedčať, pretože ani na sekundu som nezaváhala, že by šlo o zlé rozhodnutie.
Pôsobíš ako dobrovoľníčka v Centre rodiny v bratislavskej Dúbravke. Čo je náplňou tvojej práce? Čo sa ti na nej najviac páči?
Mojou náplňou sú administratívne práce, ale nebránim sa iným novým skúsenostiam, ak viem byť nápomocná, a ak to je v mojich možnostiach. Najviac sa mi páči, že každý deň je iný a človek nezažíva stereotyp.
Tvoja situácia je trošku komplikovanejšia, keďže si na vozíčku. S akými problémami si sa potýkala počas vybavovania projektu?
Jasné, že sa vyskytli nejaké komplikácie, ale čo ide v živote ľahko, ak to má stáť za to?
,,Som toho názoru, že deti by sa od malička mali stretávať s tým, že medzi nami sú aj takí, ktorí sú ,iní‘ a predsa rovnakí ako oni.“
Ako reagovalo tvoje okolie, keď si oznámila, že chceš byť dobrovoľníčkou?
Reakcia na dobrovoľníctvo bola kladná, no rodina mala obavy z toho, ako budem fungovať, keďže potrebujem pomoc osobných asistentov a vybrala som sa do „veľkého sveta“ sama. Pre každého to bol šok, že som sa rozhodla osamostatniť na opačnej strane republiky, ďaleko od najbližších. Samozrejme boli a ešte stále sú obavy, najmä zo strany rodiny, či všetko budem zvládať keďže to mám o čosi ťažšie ako “zdravý” človek. Napriek pochybnostiam som sa nevzdala a išla som si za novým cieľom. Možno to bude aj tým, že som v znamení barana. Najmä však preto, že som dostala príležitosť, ktorá sa neodmieta.
Denne podávaš pomocnú ruku ľuďom, avšak sama z času na čas potrebuješ pomoc druhých. Ako podľa teba slovenská spoločnosť vníma ochotu nezištne pomáhať?
Myslím si, že každý z nás to ma niekde hlboko v sebe, málokto však dovolí, aby v nich ukázala tá dobrá stránka, a tak si radšej závidíme aj choroby. Samozrejme, sú ľudia, ktorí pomáhajú a nečakajú za to žiadnu protihodnotu. Vďaka týmto ľudom je pre mnohých svet krajší a jednoduchší. Medzí tých, ktorí nezištne pomáhajú, patrí aj organizácia, kde pôsobím ako dobrovoľníčka. Centrum rodiny je nezisková organizácia, ktorá sa snaží najviac ako sa dá pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Spájajú generácie od malých detí až po seniorov prostredníctvom rôznych aktivít, vďaka ktorým sa každý cíti užitočný pre tento svet.
Stretla si v Centre rodiny s príbehom, ktorý ťa presvedčil, že pomáhať si má význam?
Za zmienku stojí situácia hneď v môj prvý deň, keď prišiel jeden pán a rozprával, aké problémy musia riešiť, pretože majú dve detičky s hendikepom. Bol to pre mňa silný moment, pretože som presne vedela, aké pocity nimi lomcujú.
V centre som však ešte krátko, ale verím, že za ten rok zažijem veľa intenzívnych zážitkov. Myslím si, že skvelou skúsenosťou bude čas, ktorý strávim s malými deťmi z miestneho klubu. Oslovili ma, či by som im o sebe niečo nepovedala, neukázala moju Salsu (elektrický vozík). Som toho názoru, že deti by sa od malička mali stretávať s tým, že medzi nami sú aj takí, ktorí sú „iní“ a predsa rovnakí ako oni. Na ich otázky sa už teraz teším, lebo detská úprimnosť je najviac.
Necítiš sa občas psychicky na dne?
Na každého občas príde ťažká chvíľka. Vtedy viem, že momenty s rodinou a blízkymi priateľmi sú to, čo mi dobije baterky, ale aj čas strávený na mojom milovanom Liptove. Výnimočné miesto pre mňa je tiež Kováčová, kde každoročne absolvujem rehabilitačný pobyt. A samozrejme, voľnočasové aktivity ako kultúra, cvičenie, plávanie a knihy.
Čo ti dáva motiváciu zaťať päste a pokračovať, aj keď by si sa už najradšej vzdala?
Každá situácia v našom živote môže byť ešte horšia ako je. Za základ považujem pozitívnu myseľ a úsmev na tvári. S nimi ide všetko ľahšie. Je len na nás, ako sa k problému postavíme. Pre mňa celý tento rok je, a naďalej bude, dôležitým míľnikom v mojom živote.
Pred tým, než si odišla na dobrovoľníctvo, si bola zamestnaná, avšak kvôli korone si o prácu prišla.
Áno, na krátko sa mi podarilo nahliadnuť do sveta praxe, no radosť netrvala dlho. S odstupom času to nevnímam ako neúspech, pretože ak by som nedostala výpoveď, síce by som sa posunula v pracovnej oblasti ďalej, ale v súkromnej nie.
Odporučila by si vyskúšať dobrovoľníctvo?
Aj napriek krátkosti môjho pôsobenia by som jednoznačne odporúčala dobrovoľníctvo. Už teraz môžem povedať, že dobrovoľníctvo má čo ponúknuť, pretože to nie je každodenný stereotyp ako v práci, ale každý deň je iný. Každý deň sa otvárajú nové dvere či už v poznávaní ľudí, rôznych životných osudoch alebo hodnotách.
