Moj desaťdňový zážitok z krajiny, o ktorej som nikdy nerozmýšľala ako o mojej vysnenej destinácii, sa začal kde inde, ako pred počítačom. Jeden mail, Bosna a Hercegovina, tréning s názvom „Nezamestnaní, ale nie negramotní“, hľadanie jedného účastníka.
Áno, Bosna vyvoláva zmiešané pocity, ale o to skôr som si povedala, že to bude skvelé dobrodružstvo. A aj bolo. Navyše, téma seminára obsahovala presne to, čomu som sa posledný rok venovala – ako odkomunikovať mladým ľudom projekty a možnosti, a tým im pomôcť predísť nezamestnanosti. Nadšená som vyplnila prihlášku a o pár dní mi prešiel mráz po chrbte, keď som čítala mail, že idem do Bosny.
Po ceste do Livna, mestečka na západe Bosny, som sa zastavila v Sarajeve. Silný vplyv Osmanskej ríše, križujúci sa s vplyvom Rakúsko-Uhorska a pozostatkami vojny…fascinujúce. Slovenské predsudky voči Balkánu sa očakávajuco nenaplnili a ja som sa cítila bezpečnejsie ako v piatok večer v Petržalke.
V Livne začal môj najsilnejší interkultúrny zážitok tohto pobytu, keď som prekecala noc s Bulharmi, Macedónčanom, Srbmi, Albáncami, aj Chorvátkou. A keďže som sa doteraz veľmi o Balkán nezaujímala, boli pre mňa neskutočne zaujímaví, niekedy dokonca šokujúci (hlavne pre moju organizovanu povahu J). Sedem dní tréningu sa zdalo na prvý pohľad desivých, ale vďaka uvoľnenej atmosfére a skvelým ľuďom by som zostala kľudne aj mesiac.
O čom to ale vlastne celé bolo? V prvej časti tréningu sme zisťovali informácie o nezamestanosti mladých, ako v jednotlivých krajinách Balkánu a Európy, tak v Bosne a mestečku Livno. Rozprávali sme sa s lokálnymi obyvateľmi, išli pozrieť na úrad práce aj do neziskovky, ktorá má pomáhať mladým vybrať a nájsť si zamestananie. A tak sme získali celkom výstižný obraz o momentálnej situácii, aj o dôvodoch nezamestnanosti.
Druhá tretina bola viac o tom, ako sa priblížiť mladým. Inšpirujúce flash moby, guerrila marketing, sociálne médiá, aplikácie, návšteva rádia, a do toho rôzne názory z rôznych kútov regiónu. Taká nakopnutá nápadmi a myšlienkami som už dlho nebola.
A nakoniec sme všetko išli použiť. Skupinky vytvárali projekty, eventy, veľtrhy, promo materiály, logá, súťaže na sociálnych médiách, prieskumy a vymýšlali ako pomôcť mladým nájsť si prácu. V našom projekte sme chceli pomôcť stredoškolákom pochopiť, čo dnes fičí na trhu práce, ako v sebe objaviť svoje schopnosti a odhaliť na akú prácu sa hodia, a ukázať im aké možnosti okolo seba majú, ale nevidia ich. A keďže toto je niečo ako moja vízia, ktorú plánujem uskutočniť, získať tak rozdielne názory a nápady bolo na nezaplatenie.
A počas tohto všetkého sme stihli vyliezli na kopec, prejsť mesto, pozrieť mešitu, nakŕmiť divoké kone, odfotiť si vodopád aj si zahrať zopár hier.
Cesta späť do Sarajeva síce trvala šesť hodín, ale mne to ubehlo ako pár minút. Hlavu som mala plnú inšpirujúcich ľudí, ktorí sú mladší odo mňa, ale pomáhajú iným, menia vnímanie politického systému mladými, majú v pláne zrenovovať mesto, pracujú v niekoľkých neziskovkách naraz, bojujú so systémom, robia projekty pre iných mladých ľudí. Balkán a jeho ľudia sú oveľa fascinujúcejší ako som si dokázala predtým predstaviť. Áno, tento tréning mi dal kopu hard skills, od upravovania videa po online tooly, soft skills, v podobe prezentačných zručností a práce v tíme, ale hlavne mi dal možnosť spoznať balkánsky pohľad na svet a balkánskych ľudí, ktorí majú nepredstaviteľný drive a chuť meniť svet. A to som si kedysi myslela, že ja som fakt akčná… 🙂
Miroslava Chromková
