Už je to pár týždňov čo som ukončila projekt, opustila môj španielsky domov a vrátila sa do toho slovenského. A poviem vám, je to veľký šok. Ešte stále si zvykám a niekedy nerozumiem tomu, prečo ešte nemám spiatočnú letenku. Tuším to volajú ,,post Erasmus depression”. Takže aj toto je toho súčasťou. A aj to, že neustále otravujete všetkých okolo vás spomienkami a zážitkami, ktoré ste si so sebou priniesli domov (Sorry kamoši, ono to raz skončí, sľubujem!).
Deväť mesiacov som strávila v Santiago de Compostela a poviem vám, hneď na začiatku som zažila kultúrny šok. Moje uponáhľané, vystresované, (ako-tak) pedantné a precízne slovanské ja, mi nedovolilo pochopiť, že Španieli žijú spôsobom života „no te preocupes, no pasa nada, mañana”.Čo v preklade znamená: „neboj sa, nič sa nedeje (aj keď sa deje!!!), zajtra (a.k.a niekedy v neurčitej budúcnosti)“. A k tomu ešte každý deň trojhodinová siesta a každý mesiac nejaký sviatok, čomu sa zas rovná “fiesta”, ale na túto časť som si veľmi rýchlo zvykla
Istú dobu som si teda zvykala na to všetko nové okolo mňa. Na prostredie, ľudí, počasiena hlavne teda na ich zvyky a kultúru. Ale keď to prišlo, to bola radosť žiť. Pochopila som to najmä v práci. Nikto sa neponáhľal, všetko malo svoj čas, necítila som žiaden stres (okay, niekedy áno, ale to som si spôsobovala sama!) a tým pádom som sa každý deň tešila do práce.
Môj ESC projekt spočíval v tom, že som pracovala vo voľnočasovom centre, ktoré bolo prístupné pre celú štvrť a ľudia tam mohli tráviť svoj čas rôznymi aktivitami. Ja som konkrétne pracovala s deťmi. Pomáhala som im s úlohami a s angličtinou, oni zas mne so španielčinou. Vymýšľala som pre nich rôzne pohybové a tvorivé aktivity. Hrala sa s nimi stolné hry. Postupne sa stala profíčkou v španielskych kartových hrách (nikto mi teraz nemôže povedať, že nepoznám španielsku kultúru). Taktiež som bola súčasťou letných táborov. Popritom som prezentovala Slovensko na školách, učila Španielov tancovať slovenské ľudové tance (všeličo zašiješ v zahraničí veru), šírila informácie o možnostiach Erasmu+ a dobrovoľníctve. Všetky aktivity ma bavili a robila som ich s radosťou.
A teda moja prvá rada znie: vyberte si projekt, ktorého aktivity si myslíte, že vás budú aspoň trochu baviť a ktoré máte radi. Veľmi to ovplyvní ako sa celé mesiace cítite a preto vyberajte s rozumom (ale nie príliš, nechajte nech vás to aj trocha prekvapí).
Všetci (kolegovia, rodičia, deti, koordinátor) boli veľmi milí, priateľskí a ochotní pomôcť mi s čímkoľvek. Veľmi to cením. Predsa len, chce to trpezlivosť s dievčaťom, ktoré prišlo do krajiny, kde takmer nikto nevie po anglicky a ona prvé týždne nevie ani ceknúť po španielsky . Áno, keď som v novembri odchádzala na letisko, moja rodina mi povedala, že som sa zbláznila. Nuž, možno. Ale v tomto prípade naozaj platí, že bláznom patrí svet.
Prišla som do Španielska bez akejkoľvek znalosti španielčiny. Teraz plynulo hovorím a nemám problém sa dorozumieť. Jednoducho, všade kde je španielčina, som aj ja (áno, toto je tá otravná časť mňa po návrate domov). Je to úžasný pocit vedieť ďalší jazyk. Otvorilo mi to veľa možností. Akonáhle som sa ho naučila, začala som spoznávať viac a viac domácich ľudí, cestovala som viac po Španielsku a vlastne môj každodenný život bol zrazu oveľa jednoduchší.
Preto ďalšia rada je: síce to nie je až tak potrebné, ale vedieť aspoň základy jazyka danej krajiny sa vám určite vyplatí a uľahčí vám už aj tak ťažké začiatky. Predsa len, je super , ak viete čo si kupujete v obchode, ak sa viete niekoho opýtať na smer, keď sa stratíte, alebo ak jednoducho viete niečo o sebe povedať, keď sa spoznávate s novými ľuďmi.Aha, a ešte jedna radak jazyku: keď už sa ho ako tak naučíte, komunikujte. Stále. Všade. So všetkými. Takto si ten jazyk zdokonalíte tisíckrát rýchlejšie a taktiež zabodujete u domácich.
Tieto mesiace mi dali viac ako som si kedy priala a očakávala. Samostatnosť, sebavedomie, odvahu, každodenné vystúpenie z komfortnej zóny a prekonávanie sa, zodpovednosť, nové skúsenosti, možnosť cestovať a vidieť nádherné miesta, učiť sa nový jazyk, spoznávať veľa nových a inšpiratívnych ľudí, ich kultúry, spoznať viac seba a nájsť si nové a trvácne priateľstvá. Vďaka nim si to oveľa viac užijete, ťažké chvíle znesiete ľahšie a v neposlednom rade si rozšírite váš ,,travel wish list“.
A preto: príliš nad tým, či do toho ísť, nerozmýšľajte. Buďte spontánni a nebojte sa (teraz sa mi už ľahko hovorí, čo?).
Viem, že na začiatku to vyzerá veľmi desivo, opustiť všetko a všetkých, ktorých poznáte a vykročiť do neznáma, ale to trvá iba chvíľku. Akonáhle ten počiatočný strach a šok opadnú, začne sa vám život, o akom ste možno ani nesnívali.
Ale pozor. Je to veľmi individuálne a záleží od toho, aký postoj ku náročnejším situáciám, ktoré vás môžu postretnúť, zaujmete.
Ako čas plynul, ja som sa v Španielsku cítila ako doma, vytvorila si svoj vlastný svet a realitu, a odmietala skutočnosť, že sa to raz skončí. A veruže sa to aj skončilo. Tak ťažké ako to pre mňa bolo na začiatku, ostať tam a nevzdať to, tak isto ťažké a smutné bolo túto realitu a ľudí zrazu opustiť. Galícia je odteraz moja srdcovka a Santiago de Compostela mojím druhým domovom. Toto mesto má neopísateľnú atmosféru a jedinečný spôsob života. Aj dážď je tu umením. Krásne romantické uličky s pouličnými hudobníkmi, staroveké budovy a obrovské zelené parky sa vám vryjú pod kožu. Tak ako aj nespočetné množstvo salsa klubov a tapas barov na každom rohu! Viete, balans. Tých deväť mesiacov ubehlo ako voda a ťažko sa teraz hľadajú slová, ako to celé opísať. Bolo to jednoducho úžasné. Som za túto možnosť nesmierne vďačná a rozhodla by som sa preto znova a znova.
Preto by som vás rada podporila a dodala vám odvahusa na podobný ESC projekt prihlásiť. Nehovorím, že vám to zmení život, ale jednoznačne to zmení vás. Dá vám to zážitky a skúsenosti na celý život, ktoré si navždy budete chcieť pamätať a pri pomyslení na ne sa budete vždy usmievať. Samozrejme, že občas nastanú aj ťažké a smutné dni (koľko sa ich mne pritrafilo), ale to všetko tvorí vašu jedinečnú skúsenosť a posúva vás to ďalej. Ale tie úžasné, nezabudnuteľné, šialené zážitky prevládajú – to mi môžete veriť.
Tak teda ak čo i len trošičku túžite zažiť niečo nové a robiť niečo zmysluplné, choďte do toho!
Pretože byť dobrovoľníkom neznamená len pomôcť ostatným, ale aj sebe. Pomôcť sebe rásť, rozvíjať sa a tak inšpirovať aj ostatných vybrať sa podobnou cestou.
Držím vám palce…a užite si to!
Text a foto: Kristína Petrová
