Rusko – moja milovaná krajina. Priznám sa Vám, mám na túto krajinu určitú slabosť. Už od svojich 13rokov, odkedy som sa začala učiť tento jazyk, som chcela túto krajinu navštíviť. Štúdiom na vysokej škole, kde študujem učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry a ruského jazyka a literatúry, sa táto túžba len prehĺbila.
Viem, že je to nezvyčajné, pretože väčšina dnešných mladých sa tiahne na západ, ale mne táto krajina jednoducho prirástla k srdcu. Moja veľká túžba, o ktorej som si myslela, že sa nikdy nesplní, sa už raz naplnila a v Rusku som mala možnosť 2mesiace študovať. Počas nich som videla život v dvoch veľkých metropolách (Moskve a Sankt Peterburgu), ale lákalo ma spoznať ako sa žije aj mimo týchto veľkých miest.
Keď som teda videla ponuku od Mladiinfo – ísť do Ruska ako dobrovoľník do detského tábora v Smolensku, neváhala som ani sekundu a poslala im svoj motivačný list a životopis. Okrem faktu, že navštívim Rusko, ma lákala aj práca s deťmi, pretože tie mám veľmi rada. Po pár dňoch ma vybrali. Bola som nadšená, ale ovládol ma aj mierny strach, keďže mi v telefóne oznámili, že budem zároveň líderkou slovenskej skupiny. Od toho momentu pre mňa nastalo obdobie veľkých vybavovačiek a komunikácie s organizáciami na Slovensku a v Rusku.
Všetci desiati sme sa prvýkrát stretli až vo Viedni. Bolo to celkom vtipné stretnutie, pretože sme sa spoznali len podľa fotiek z facebooku. Nasledoval let do Moskvy, počas ktorého som si uvedomila, že konečne cestujem, že sa zase vraciam do krajiny, po ktorej moje srdce tak prahne. Myslela som si, že sa tam nikdy nedostanem a už tam letím druhýkrát. Let do Moskvy bol veľmi príjemný, aj keď rýchly, čo sa nedá povedať o neskoršom cca 9 hodinovom čakaní na letisku na vlak do Smolenska.
Prvý moment nastúpenia do vlaku do Smolenska bol viac ako humorný. Ja som takým vlakom už raz cestovala z Moskvy do Sankt Peterburgu (12hodín), tak pre mňa to nebol až taký šok ako pre ostatných. Veľa vlakov v Rusku sú totiž spacie vlaky, bez nejakého kupé. Vo vlaku sa nám ušli vrchné miesta, ktoré neboli podľa našich predstáv a náš miestami komický boj vyštverať sa na ne bol príjemným spríjemnením cesty ostatným spolucestujúcim. Hoci cesta trvala 6hodín, ubehla rýchlo, pretože sme si ju skrátili vytúženým spánkom, niektorí z nás sa pustili aj do debát s ďalšími spolucestujúcimi. Po vystúpení z vlaku sme sa stretli s ďalšími dobrovoľníčkami, ktoré nás tam prišli počkať a odviezť do rehabilitačného centra „Vishenki“ (Центр «Вишенки»).
DOBROVOĽNÍCI A DETI Z REHABILITAČNÉHO CENTRA
Prvé, čo sme urobili, bolo, že sme si zložili veci v cca 18 miestnej izbe, bez skríň, vedľa ktorej bola garáž a pod. Vedľa bola stravovacia miestnosť, ktorá tiež nevyzerala na prvý pohľad veľmi lichotivo. Ostali sme z toho trošku zmätení, keďže nám bolo avízované niečo iné ako sme v skutočnosti videli. Postupom času sme si ale na to zvykli, a dokonca sme na našom ubytovaní našli aj nejaké výhody.
Ďalším šokom bola návšteva zdravotnej sestry, ktorá nám merala teplotu. Samozrejme, ja aj viacerí z nás sme ju mali zvýšenú. Vysvetlili sme však zdravotnej sestre, že niektorí (medzi nimi ja) sme cestovali cca 36 hodín a že sme unavení, a preto je pravdepodobne vyššia. Počas merania teploty nám zdravotná sestra vysvetlila, že sa nachádzame pri zdravotne postihnutých deťoch, takže nemôžeme byť chorí. Takéto meranie teploty prebiehalo takmer každé ráno a každý večer.
Po čiastočnom vybalení, sme tí, ktorí ako-tak vládali, prišli prvýkrát k detičkám. Boli sme síce zmorení z cesty, ale zobrali sme vlajku a v krátkosti predstavili seba a našu krajinu. Večer sme takisto z posledných síl nacvičovali program na otvorenie celého tábora. Otvorenie celého tábora: Medzinárodný dobrovoľnícky tábor „Nádej“ (Международной волонтерский лагерь «Надежда») sa odohrávalo v ďalšom tábore, niekoľko kilometrov od nášho, na mieste, ktoré sa nazýva Krásny Bor (Красный Бор). Na slávnostnom otvorení sme predstavili Slovensko. Okrem nás sa prezentovalo aj Rusko, Kazachstan, Bielorusko, Taiwan, India, Turecko. Po slávnostnom otvorení sme si všetci účastníci posadali do kruhu a predstavili sa jeden druhému.
V ďalšie dni sa už naplno začala naša dobrovoľnícka práca. Niektorí dobrovoľníci začali čistiť koberce, iní podlahu v jednej z budov. Cez víkend sme mali na výber navštíviť jeden vzdialený tábor alebo pomáhať v balení potravín pre chudobné rodiny v Katedrále Zosnutia presvätej Bohorodičky. V tento deň som ja aj s jednou účastníčkou urobili rozhovor pre chrámovú televíziu (tzn. chrám, v ktorom sme balili potraviny, bol veľmi význačný v Smolenskej oblasti, a teda mal aj svoju televíziu, svoje zostrihy zo služieb, z udalostí, ktoré sa v chráme, v cirkvi udiali).
Potom sme si spolu s ostatnými dievčatami urobili menší výletík po Smolensku, večer sa vrátili do centra a čakali zvyšok dobrovoľníkov, ktorí išli do druhého tábora. V nedeľu sme oslavovali narodeniny jedného z dobrovoľníkov, čo bolo veľmi milé spestrenie a poobede sme absolvovali exkurziu s najlepšou sprievodkyňou, akú som kedy mala.
Ďalšou aktivitou, ktorú sme v Smolensku robili, bolo čistenie jazera, ktoré sa nachádzalo pár metrov od rehabilitačného centra. Odpadky okolo jazera sme išli zbierať aj s dobrovoľníkmi z Krásneho Boru a taktiež aj s niektorými deťmi z centra. Výsledok nášho čistenia bolo takmer celé nákladné auto odpadkov a náš dobrý pocit. Našu veselú náladu nám zlepšilo aj „autíčko“, ktoré sme videli a nerozumeli ako môže ešte jazdiť. Dozvedeli sme sa, že ním prišli naši priatelia z Krásneho Boru, a tak sme neváhali a „nasáčkovali“ sa k nim :D. Po príchode sme si troška odpočinuli a už pre nás bola pripravená ďalšia práca. Čistenie zarasteného jazierka, ktoré bolo tak znečistené, že sme sa nakoniec rozhodli celé urobiť nanovo. Proces sme začali všetci dobrovoľníci, avšak v jeho pokračovaní nakoniec vytrvali len niektorí (samozrejme, Slováci ako tvrdo pracujúci národ medzi nimi :D). Výsledok potešil nielen nás, ale aj deti a riaditeľku centra :-).
Jeden deň, nepatril ani k „robotníckym“, ani k práci s deťmi, pretože to bol deň, kedy sa v Smolensku konalo Prvé medzinárodné stretnutie dobrovoľníkov. Na tomto stretnutí jeden predstaviteľ z každej krajiny prezentoval dobrovoľnícku činnosť vo svojej krajine. Pre mňa bolo toto stretnutie výnimočné aj tým, že som celú túto akciu moderovala ešte s jedným dievčaťom a s jedným prekladateľom, ktorý to celé prekladal do angličtiny. Veľmi som ďakovala mojim kamarátkam z Kazachstanu, ktoré si to s nami celé prešli, aby sme to odmoderovali bez chýb.
MODEROVANIE MEDZINÁRODNÉHO STRETNUTIA DOBROVOĽNÍKOV
Čo sa týka práce s deťmi, tú hodnotím ako veľmi obohacujúcu. Trávili sme s nimi každé ráno rozcvičku. Takmer každý deň sme s niektorými hrali volejbal, niektoré dni sme ich navštívili v ich izbách a rozprávali sa s nimi. V iné dni sme sa išli pozrieť na ich večerný program, ktorý si každý deň pripravovali. Niektoré večery sme s deťmi mali diskotéku alebo sme s nimi hrali rôzne hry.
Najviac mi ale v pamäti utkveli dva dni. Prvý bol deň, kedy sa pripravil program, kde sa deti niečomu naučili, niečo vyrábali («мастер классы»). V rámci programu sme prezentovali aj našu krajinu, kde sme pustili upútavku o Slovensku, zaspievali jednu ľudovú pesničku a porozdávali slovenské syry, keksy a cukríky. Ďalším dňom, ktorý bol veľmi významný, bol deň, kedy prišli do tábora ďalšie deti – problémoví chlapci v stredoškolskom veku. Ráno sme mali stretnutie s ich riaditeľkou a vymýšľali sme program, čo budeme robiť poobede. Vymysleli sme vcelku zaujímavé aktivity. Večer sme strávili pri dobrovoľníkoch z druhého tábora. Zažili sme s nimi super opekačku, skvelé rozhovory a spievanie ruských pesničiek.
Oficiálny záver nášho tábora bol v piatok ráno. V tento deň sme deťom pripravili menší program, kde sme sa všetci dobrovoľníci spojili a každá krajina predstavila kúsok zo svojho národného tanca. Vytvorili sme z toho jeden celok a všetci dobrovoľníci sme tancovali všetky tance dokopy. Jedno číslo sme vymysleli aj s deťmi, ktoré spolu tancovali na pesničku s názvom „Zem je náš spoločný domov“. Na záver každý dobrovoľník dostal od vedúceho tábora certifikát a celé sme to ukončili spievaním hymny dobrovoľníkov a rozdávaním suvenírov. Zatvorenie tábora bolo veľmi emotívne. Detičky za nami začali plakať a, samozrejme, slzy sme neudržali ani my. Celý deň bol pre mňa čiastočne smutný, pretože som si uvedomila, že tento nádherný čas v Smolensku končí. V sobotné ráno sme sa teda ešte raz rozlúčili s dobrovoľníkmi a vyrazili na ďalšie dobrodružstvo: na niekoľkodňový výlet na vlastnú päsť do Moskvy.
A čo na záver? Chcela som len povedať, že som si ani nemyslela, že ma celý tábor tak veľmi chytí za srdce, pretože jeho začiatky sa nezaobišli bez menších problémov. Avšak už po troch dňoch som si uvedomila, kde som sa to vlastne dostala – k deťom, ktoré majú nejaký mentálny alebo fyzický postih, k ľuďom, ktorí si vychutnávajú každú jednu chvíľu, ktorým stačí jedno pohladenie, jeden úsmev, jeden rozhovor na to, aby vás začali mať radi. Čas v Smolensku bol vyčerpávajúci, avšak to, čo sme tam načerpali, ostane v každom jednom z nás, pretože aj keď sme sa snažili našu energiu odovzdať deťom, myslím si, že my sme dostali oveľa viac…..
Chcela by som sa preto ešte raz poďakovať organizáciám (medzi nimi aj Mladiinfo Slovensko), s ktorými sme spolupracovali a vďaka ktorým som mohla zažiť nezabudnuteľné dni vo svojom živote. ĎAKUJEM!.
Financované Európskou úniou v rámci programu Erasmus+.
