Kto nezažil EVS, nevie, čo je život! 🙂 Dobre, možno preháňam, no skutočne to tak momentálne cítim. Po návrate z Turecka som bola plná dojmov a búrlivých emócií. Prežila som tam doteraz najlepší mesiac môjho života. Za veľmi krátky čas sa udialo neskutočne veľa vecí. Bude veľmi ťažké zhrnúť ich v jednom článku, ale pokúsim sa byť stručná (i keď v tom nie som veľmi dobrá). 🙂
Malý krôčik pre ľudstvo
Bolo to po prvýkrát, čo som vyskúšala podobný projekt a tiež prvýkrát, čo som sama odišla do zahraničia na tak dlhý čas. Nikdy som nevyskúšala Erasmus, nevyskúšala som AIESEC. EVS v Turecku bol možno len malý krôčik pre ľudstvo, no obrovský skok pre mňa. 😉
Keď som odchádzala z domu, nebolo mi všetko jedno. Reakcie rodiny boli asi takéto: „Nechoď tam, Turecko je nebezpečné! Sú tam samí moslimovia = samí teroristi. Zabijú ťa! Unesú ťa! Predajú do háremu!“ Našťastie som sa nenechala odradiť a time of my life mohol začať. 🙂
Mojou cieľovou stanicou bolo mesto v juhozápadnom Turecku – Muğla. Ach, Muğla… 🙂 Všetko, každý jeden moment tam bol úžasný. Stále neviem, či to bolo tou bezstarostnou tureckou mentalitou alebo tým, že som bola mimo domu. Bolo by to rovnako skvelé aj s inými ľuďmi? Bolo by to rovnako skvelé v inej krajine? Myslím si, že sa v tomto prípade skĺbilo viacero pozitívnych faktorov a mala som obrovskú dávku šťastia kamkoľvek som sa počas toho mesiaca pohla. 🙂
V inej dimenzii
Let som prežila v zdraví až do Bodrumu. Privítalo ma maličké letisko, aké by sme podľa mňa mohli mať aj my v Krtíši (ale kto by už cestoval do Krtíša však?). Okolo polnoci nás (mňa a ostatných dobrovoľníkov) konečne vyzdvihol mikrobus plný ďalších nadšencov. Všetci sa nahlas rozprávali, usmievali a každú chvíľu vybuchovali smiechom. V autobuse nás privítal náš turecký „boss“ Ibrahim, ktorý sa pre mňa stal stelesnením pozitívnej energie a pohody. Už cesta do našich apartmánov bola neskutočná. Všetci sršali radosťou a nadšením, každý sa usmieval od ucha k uchu, každý niečo hovoril a niečo sa pýtal. Od prvej chvíle som mala pocit, že tých ľudí poznám roky a tento pocit som si udržala počas celého projektu.
Vďaka všemocnej globalizácii som neprežila žiadny kultúrny šok – mesto vyzeralo rovnako, ako hociktoré slovenské mesto, ľudia chodili v rovnakom oblečení, v obchodoch ponúkali rovnaký tovar zhruba za rovnaké ceny. Rozdiel bol snáď len v jazyku a v tom, že Turci sa oveľa viac usmievajú. 🙂 Ak ste počuli nejaké príbehy o tureckých mužoch, konkrétne o tom, akí sú prívetiví a ako sa hneď vrhnú na európske turistky, tak vedzte, že je to pravda. 🙂 Tam sa každá žena cíti atraktívna. 🙂 No neboli to len muži, ktorí sa o nás zaujímali. Ľudia sú tam všeobecne milší, veselší a nápomocnejší. Ak sa niekomu niečo na ulici rozsype, hneď mu to niekto pomôže pozbierať. Ak niekto nesie niečo ťažké, neznámy človek mu priskočí na pomoc. Bez toho, aby ste o pomoc museli žiadať. Keď prechádzate cez bazár, môžete čokoľvek ochutnať bez toho, aby ste si museli niečo kúpiť. A keď niečo kúpite a zaplatíte, trhovník vám prihodí nejaké ovocie navyše. 🙂 Mugla je pomerne malé mesto. Nie je to ani turistická oblasť, na turistov tu teda nie sú zvyknutí a takmer nikto tu nehovorí po anglicky s výnimkou fráz „Hello“ a „How are you“. Napriek tomu sa nám všetci celý čas prihovárali, ba priam sa pokúšali o seriózny rozhovor! 🙂
Vďaka ich bezprostrednej náture nebol žiadny problém nájsť si tu dobrých priateľov. Strávili sme veľa času s domorodcami (rozumej „s pôvodnými obyvateľmi“), presnejšie s miestnymi študentmi. Ochotne nás prijali do svojich kruhov, vďaka čomu sme mali možnosť spoznať tureckú kultúru skutočne zblízka. Varili pre nás tradičné jedlá, dávali nám lekcie turečtiny, brali nás na rôzne kultúrne akcie.
Asi by som mala povedať aj niečo o tom, prečo sme tam vlastne šli. 🙂 Náš projekt niesol názov „Feel the festival“. Ako už iste tušíte, našou úlohou bolo zorganizovať festival. Konkrétne šlo o trojdňové podujatie v rámci európskeho týždňa mládeže. Ondrej Mäsiar nás na pre-departure stretnutí v Bratislave upozorňoval, aby sme sa nebáli opísať v článku aj negatívne skúsenosti, tak budem odvážna a poviem vám aj o tom.
Čo ma štvalo
Nedá sa povedať, že všetko šlo úplne hladko. Párkrát som mala chuť niekoho zaškrtiť. Nechápala som motiváciu niektorých dobrovoľníkov zúčastniť sa tohto (a akéhokoľvek iného) projektu, pretože sa vôbec nesnažili zapojiť do spoločných aktivít, niektorí z nich vkuse len frflali a na všetko sa sťažovali, 80% dobrovoľníkov odmietalo prevziať akúkoľvek zodpovednosť a nikdy nerobili to, čo sa im povedalo. Skoro každý meškal na spoločné stretnutia a nikto nepočúval.
Tiež sme mali menšie problémy s organizáciou. Síce sme mali už od prvého dňa 2 stretnutia denne po 3 hodiny a tvárili sme sa, že ťažko pracujeme, reálne sme však začali pripravovať festivalový program až 3 dni (!!!) pred jeho začiatkom. Najväčšie prekvapenie však prišlo 2 dni pred festivalom, keď sme dostali oznam tureckej vlády o tom, že na festivale nemôžeme mať žiadnu hudbu, tanec ani spev z dôvodu štátneho smútku. Možnosti aktivít, ktoré by sa dali v našom programe použiť, sa značne obmedzili. Viete si predstaviť akýkoľvek festival bez hudby?
Našťastie sme boli veľmi prispôsobiví a kreatívni a dokázali sme z mála vyťažiť maximum. Ja som mala napríklad na starosti maľovanie na tvár a telo a vykladanie budúcnosti. 🙂 A nakoniec sme mali aj hudbu. Síce ilegálne, ale mali. Napriek mnohým problémom dopadol festival vynikajúco, všetci boli spokojní a hrdí na to, čo sme spoločne dokázali. 🙂
DÔLEŽITÉ INFO PRE BUDÚCICH DOBROVOĽNÍKOV!!!
Hoci oficiálne hradí Európska únia všetky náklady spojené s projektom (s výnimkou 10% cestovného), skutočnosť je trochu iná a na to si treba dať pozor.
Pozor na víza!
Aktuálne: Slováci už nepotrebujú víza do Turecka (článok Pravda, 20.8.2013)
Slováci môžu zostať v Turecku na turistické víza len 30 dní. Ak túto dobu prekročíte, čaká vás pokuta. Ak váš projekt trvá dlhšie (ten náš napríklad trval 31 dní), máte 3 možnosti, ako to vyriešiť:
1. vybavíte si víza na dlhšie obdobie (neoplatí sa, ak má projekt len niečo cez 30 dní, pretože sú drahé a je pomerne komplikované ich vybaviť)
2. dopredu sa dohodnete s vašou hosťovskou organizáciou, aby vám kúpila spiatočnú letenku o 1 – 2 dni skôr, resp. v takom dátume, aby váš pobyt v krajine nepresiahol 30 dní (najjednoduchšie a najlacnejšie riešenie)
3. spravíte si výlet do inej krajiny. Týmto si nie som úplne istá, lebo som počula 2 verzie, ako to funguje. Jedna verzia je taká, že po opustení krajiny a opätovnom vstupe do Turecka vám začne plynúť nová 30-dňová lehota. Druhá verzia je taká, že ak váš projekt trvá napr. 35 dní, tak musíte stráviť 5 nocí v inej krajine. Noci v inej krajine sa nezapočítavajú do 30-dňovej lehoty víz. Táto druhá možnosť sa mi zdá pravdepodobnejšia.
Ak nechcete míňať peniaze navyše (a výletík do inej krajiny nie je úplne lacná záležitosť), tak vám odporúčam možnosť č. 2. Ak ale máte dostatočný budget a chcete cestovať, využite možnosť č. 3. Je to na vás. No hlavne si zistite informácie dopredu, aby vás na mieste nečakalo nejaké nemilé prekvapkanie.
Pozor na zdravotnú poisťovňu!
Tento odsek je dôležitý len pre tých, ktorí sú evidovaní na Úrade práce a chcú ísť na krátkodobú EVS. Ak ste študent, ste za vodou. Takisto ak idete na 6 a viac mesiacov, je to v poriadku. No ak ste na ÚP a chcete ísť dobrovoľníčiť na menej ako 6 mesiacov, čakajú vás opletačky so zdravotnou poisťovňou. Budete síce počas celého projektu poistený cez AXU a toto poistenie by malo plne nahrádzať povinné národné poistenie, avšak moja poisťovňa (Union) to akceptovať nechcela. Čakalo ma 6 týždňov ustavičného telefonovania, vypisovania e-mailov a osobných návštev v poisťovni, kým sa mi túto bitku podarilo vyhrať. Nakoniec som nemusela zaplatiť ani cent. Ani vy sa nenechajte v prípade problémov oklamať! Nič neplaťte!
Time of my life
Nechcem končiť článok v negatívnom duchu, pretože to bol fantastický zážitok, na ktorý budem spomínať celý život. Prístup poisťovne ma nas…. naštval, no aj tak to celé stálo za to. 🙂 O tom jednom mesiaci by sa dal napísať celý román, ale aby som to skrátila, vypíšem len heslovito zopár „hajlajtov“, zaujímavých zistení a nesúrodých myšlienok. 🙂
a) ryža so zemiakmi, baklažán ako príloha
b) ryža s cestovinami, baklažán ako príloha
c) cestoviny so zemiakmi, baklažán ako príloha
Už končím. 🙂 Ďakujem, že ste si tento článok prečítali (alebo ste si aspoň omrkli fotky). Ak ešte stále váhate, vedzte, že EVS určite nebudete ľutovať. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí, aké som kedy urobila. Ďakujem aj bratislavskej kancelárii Mladiinfo, hlavne Ondrejovi Mäsiarovi, pretože neúnavne odpovedal na všetky moje únavné otázky. 🙂 Komunikácia s ním je výborná. Teraz už len striehnem na ďalší projekt, tentokrát dlhodobý. 🙂
Zuzana Michalová
Poznámka: Nie som autorom fotiek, keďže sama som nefotila takmer vôbec. Fotky som čerpala z fejsbúkovského fondu od ostatných účastníkov.
