Na Ukrajinu som išla so zmiešanými pocitmi. Po dvoch úžasných týždňoch plných zážitkov nič neľutujem. Bolo to TO najlepšie, čo ma mohlo cez leto postretnúť! A s dobrovoľníctvom rozhodne nekončím!
Už dlhší čas som sa chystala využiť možnosť zúčastniť sa na mládežníckom projekte. Takže áno, správne tipujete, že išlo o môj prvý projekt. Zhodou náhod sa mi priplietla do cesty Ukrajina. Neváhala som (takmer) ani chvíľu. Mala som chuť cestovať, spoznávať nových ľudí a na Ukrajine som nikdy nebola, napriek tomu, že je susednou krajinou. Tak prečo nie? Už menej nadšené bolo moje okolie, keď som spomenula moju finálnu destináciu. A priznávam, že ani ja som si nebola vôbec istá, čo ma na Ukrajine čaká. V hlave som mala tie najhoršie možné scenáre.
Už pri vybavovaní cesty som zistila, prečo som na Ukrajinu ešte nezavítala. Moje optimistické predstavy cesty lietadlom do Kyjeva a následného presunu do Černovca (miesta projektu) boli veľmi rýchlo zrušené. Problémom bola totiž nielen cena, ale aj dlhé a početné prestupy. Nakoniec sa naša päťčlenná skupina zo Slovenska zhodla na ceste vlakom. Cesta nám trvala 32 hodín! Myslím, že dostatok času, aby sme sa vzájomne spoznali a vychutnali „komfort“ ukrajinských železničných služieb. Hoci som to potajme tušila, aj tak ma prekvapilo, že angličtinou sa nedohovoríte takmer nikde a s nikým. Už vo vlaku sa nám prihovárali po rusky. Keď sme prestupovali vo Lvove do ucha sa nám dostala aj nefalšovaná ukrajinčina. Pokusy o angličtinu som rýchlo vzdala a ďalej som komunikovala našou ľubozvučnou slovenčinou (po rusky ani ukrajinsky žiaľ nehovorím). Vďaka slovanskej spriaznenosti som napokon vždy vyriešila, čo som potrebovala, či už s väčšou alebo menšou pantomimickou vsuvkou.
Ubytovanie počas projektu sme mali zabezpečené na intrákoch. Keďže viem, ako vyzerajú naše intráky, v duchu som sa pripravovala na najhoršie. Obavy sa našťastie nepotvrdili. Izby boli nedávno zrekonštruované a aj do kúpeľne som vstúpila bez obavy či znechutenia. Len na vyvedenie z omylu, boli sme ubytovaní v tzv. „medzinárodnej“ časti, čiže prispôsobenej pre návštevy. O normálnych intrákoch mám ešte stále pochybné predstavy. Samotnou kapitolou intrákov sú „babushky“ (ako sme ich nazvali). Jedná sa o staršie panie, ktoré nonstop strážia vchod. Podľa mojich pozorovaní majú v popise práce byť ustavične namosúrené (česť výnimkám), sťažovať sa na hluk alebo priveľa pohybu alebo oboje. Pravidelne sme dostávali vynadané, že príliš nahlas komunikujeme (o hudbe ani nehovorím, tú sme obmedzili na minimum) a vchod bol zamknutý od polnoci do šiestej ráno. Neskoré príchody sa netolerovali. Skrátka všetky socialistické praktiky ešte nevymreli 🙂
Vplyv sovietskej éry je vlastne viditeľný na každom kroku. Po cestách jazdia Lady a staré Škodovky (ale samozrejme nájdete aj nablýskané Mercedesy či Volvo). Mestská hromadná doprava pozostáva z „maršutiek“ čiže akýchsi minibusov, ktoré majú svojsky riešený systém kupovania lístkov. Tie sa kupujú u vodiča. Ak však nastúpite do preplnenej „maršutky“ zadnými dverami, jednoducho pošlete peniaze po ostatných cestujúcich až k vodičovi. Rovnakou cestou sa k vám dostane lístok s vydanými peniazmi. Žiadni revízori a Ukrajinci napriek tomu poctivo kupujú. Nedá mi nespomenúť ukrajinskú kuchyňu. Predstavte si, že namiesto soli či petržlenu pridávate do jedál kôpor. Výsledkom je teda polievka posypaná kôprom, mäso dochutené kôprom a kôprový koláč ako dezert. Po týždni sa nám o kôpre aj snívalo a jasali sme zakaždým, keď sme natrafili na chod bez tejto „pochúťky“.
A teraz k samotnému projektu, ktorý sa volal Snapshot of History. Na začiatok nám dali historické fotografie mesta a našou úlohou bolo vytvoriť repliky, tentoraz zo súčasnosti. Zakončením projektu bola výstava, ktorá bola sprístupnené verejnosti. Jednoduché nie?
Prvé dni sme sa zoznamovali s mestom vďaka početným exkurziám, prehliadkam a stretávaním sa s miestnymi komunitami (Černovec v minulosti patril do viacerých štátov, preto sú tu početné komunity židov, Rumunov, Nemcov…). Po rozdelení do národne zmiešaných skupín sme začali pátrať po informáciách a lokalizácii miest z pohľadníc, a napokon sme sa dostali aj k foteniu.
Večery nám spríjemňovali národné programy. Mali sme možnosť preniesť sa do Litvy, Moldavska, Talianska, Ukrajiny a samozrejme na Slovensko, vďaka našej výprave. Teraz už viem ako chutí litovská kuchyňa, ako sa tancuje v Moldavsku, aké gestá používajú Taliani a akú históriu má Ukrajina. My sme sa zas podelili o naše tradície, naučili sme ich odzemok (táto časť programu sa stretla s veľkým úspechom) a dali sme im ochutnať bryndzové halušky, ktoré kvôli nedostatku surovín dostali nivový nádych, no napriek tomu sa vyjedla celá misa.
Projekt trval dva týždne aj s voľným víkendom. Práve ten využil náš ukrajinsko-taliansky organizačný tím Oksana a Alessia, aby nás zobrali na výlet do Kamenca Podolski, kde sa nachádza krásna starobylá pevnosť. Skutočným zážitkom bola cesta po ukrajinských cestách, kde nájdete viac výtlkov ako rovnej cesty a s pravidlami cestnej premávky sa miestami tiež nekašlú. Za zvukov ukrajinských vypaľovačiek sme teda nadskakovali nie však do rytmu, ale podľa rozmiestnenia výtlkov :).
Po oddychovom víkende nám začal riadne horieť termín. Zistili sme, že máme vážny časový sklz. Druhý týždeň sa teda makalo a my sme na všeobecnú úľavu stihli pripraviť výstavu včas. Priznám, neočakávala som bohvieakú návštevnosť, veď kto by na niečo podobné zavítal na Slovensku? Ukrajinci prekvapili aj tentoraz. Návštevníkov bol dostatok. So záujmom študovali fotografie, mnohí sa nám prihovorili a my sme zakončili projekt s pocitom dobre vykonanej práce, ktorá mala zmysel.
Pri rekapitulácii týchto dvoch týždňov si spomeniem najmä na úžasnú partiu mladých ľudí. Aj tí, ktorí mali za sebou viacero projektov sa zhodli na tom, že tento bol jeden z najlepších. Počas dvoch týždňov sme vytvorili pohodovú atmosféru plnú vtipných momentov a hlášok, ktoré zľudoveli. A ja pevne verím, že som sa s niektorými účastníkmi nevidela naposledy. Veď už teraz mám pozvánky do Litvy, Talianska… Aj o tom sú totiž projekty Youth in Action, o spoznávaní nových ľudí, ale aj samých seba. Takže sa určite nebojte skočiť do neznáma. Ja sama dúfam, že tento projekt nebol mojím posledným. Stojí to totiž zato!
By Michaela Janíková
P.S. Prikladám aj niekoľko ukážok z našej výstavy 🙂
