Natáliina skúsenosť s ESC dobrovoľníctvom

12. May 2021 | Archív |
668 videní

Ahojte! Ozýva sa vám Natália z francúzskeho Bordeaux.
Kto som a prečo Vám píšem? Chcela by som vás motivovať vycestovať na dobrovoľníctvo do zahraničia.
Prečo? Pretože to bude vaše najlepšie rozhodnutie! A teraz vám v skratke rozpoviem môj príbeh.

Mám 25 rokov a predtým než som vycestovala na ESC, sa pomaly začínal môj dospelácky život. Bývala som v Bratislave, mala som fajn prácu a super ľudí okolo seba. Mala som za sebou výšku, jeden Erazmus v Portugalsku a druhý v Poľsku, ale stále som sa cítila mierne stratená. Nebola som si istá, čomu sa chcem v živote venovať a mala som pocit, že potrebujem vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Až sa u mňa v apríli minulého roku opäť ozval ten známy chtíč po dobrodružstve. Rozhodla som sa preto prihlásiť na dobrovoľníctvo. Prihlášku som si podala len na jeden projekt – s nádejou, že ak je to to pravé, tak to výjde a ak nie tak ostanem na Slovensku . Avšak ono to vyšlo!  A tak som si v septembri 2020 zbalila dva kufre a vydala som sa na cestu do neznáma.

Prečo práve tento projekt?

Tento projekt som si vybrala kvôli jeho všestrannosti. Po príchode do Francúzska som sa, vďaka nemu, stala ambasádorkou európskych a olympijských hodnôt.

Spolu s ďalšími 17 dobrovoľníkmi z 9 rôznych krajín (14 európski dobrovoľníci a 4 francúzski dobrovoľníci) na projekte spolupracujeme a dokonca spolu bývame spolu na internáte,  takže nám na šťastie ani počas pandémie nehrozí pocit osamelosti. Mojou hlavnou aktivitou je práca s deťmi a študentmi rôznych vekových kategórií. Rozprávame sa s nimi na rozdielne témy, snažíme sa im zábavnou formou predstaviť Európsku úniu, hovoríme im o našich krajinách a o rôznych možnostiach ktoré im ponúka program Erazmus+.

Mladých tak snažíme osloviť – motivovať ich učiť sa cudzie jazyky, cestovať, zaujímať sa o iné kultúry a byť tolerantní voči iným. Našim cieľom je taktiež bojovať proti stereotypom, rasizmu a xenofóbií.

V mojom prípade, častokrát žiaci nemajú žiadne stereotypy o Slovensku, pretože niekedy ani netušia, že taká krajina existuje a ja som na 99,9%  prvá Slovenka ktorú stretli. Jednou z našich ďalších aktivít je vysielanie v rádiu. V spolupráci s dvomi lokálnymi rozhlasovými stanicami, každý týždeň pripravujeme dve rádio show vo francúzskom jazyku.  Vo výbere tém máme voľnú ruku, ale snažíme sa reagovať na aktuálne témy. Bohužiaľ, kvôli covidu nemôžeme chodiť do štúdia a tak všetko nahrávame a striháme doma.

Okrem vysielania, taktiež organizujeme rôzne kultúrne a jazykové eventy. Sú to napríklad jazykové kaviarne alebo iné kultúrne podujatia, ktoré sme však kvôli covidu museli presunúť do online priestoru. Veľmi milou aktivitou je aj práca so staršími ľuďmi z domova dôchodcov. Každý týždeň ich chodíme voziť na „rikšiach“. Častokrát sú bohužiaľ málo mobilní na to, aby sa dokázali ísť sami prejsť, takže týmto spôsobom sa môžu dostať na čerstvý vzduch a socializovať sa. Z vlastnej iniciatívy sa nám taktiež podarilo dvakrát zorganizovať koncert v domove dôchodcov.

Neposlednou témou nášho projektu sú olympijské hodnoty a šport. Športovými aktivitami sa snažíme senzibilizovať deti a ľudí s fyzickými alebo mentálnymi hendikepmi.

Prvý dojem po príchode do Francúzska?

Keď som priletela do Bordeaux, mala som pocit, že som pristála na Marse a musím sa naučiť  komunikovať s mimozemšťanmi ich tajným jazykom, v ktorom má každé gramatické pravidlo minimálne 5 výnimiek a jedno slovo môže mať 6 rôznych významov. Učila som sa síce niekoľko rokov po francúzsky, ale po strednej som s francúzštinou stratila kontakt a takmer všetko som zabudla. Prvé dva týždne boli preto pomerne stresujúce, hanbila som sa rozprávať lebo som vedela, že robím veľa chýb. Ale teraz, po 7 mesiacoch, je mojou taktikou rozprávať, aj keď s chybami, ale hlavne rozprávať!

Ale nechápte ma zle, Francúzsko je super. Moja láska k Francúzsku sa podprahovo budovala celých 8 rokov na gymnáziu, takže mám pocit, že som sa vďaka tomu veľmi rýchlo adaptovala. Francúzi sú veľmi priateľskí a radi sa pozdravia a prihovoria. Naučila som sa takmer každé ráno ísť do pekárne a dať si kávu s croissantom. Samozrejme bageta nemôže nikdy chýbať a syr je súčasťou každého jedla.

Ďalej sa mi veľmi páči, že v Bordeaux sa dostanete na bicykli úplne všade, bez toho aby ste sa báli o vlastný život, pretože sú po celom meste vybudované cyklotrasy.

Taktiež ma fascinuje pikniková kultúra Francúzov. Na obed si do košíka zbalia bagetu, syr a fľašu vína, v parku si rozložia deku a jedia aj dve hodiny. Parky Francúzom naozaj závidím, napríklad v Bordeaux máte na každom rohu nádherný park s jazierkom a častokrát aj s mini farmou.

Najväčšia výzva?

Pamätám si ako by to bolo včera, keď som sa rozhodovala, či sa mám prihlásiť na tento projekt. Bola som na 90% presvedčená, ale v hlave mi vŕtala jedna otázka. Ako to zvládnem s deťmi?

Nikdy som s nimi nepracovala, aj v rodine som bola takmer celý život najmladším členom. Kebyže mi niekto pred rokom povedal, že to bude tá najlepšia skúsenosť, tak by som neuverila. Veľmi ma to s nimi baví, hlavne s tými najmenšími pretože sa o všetko zaujímajú a nasávajú informácie ako špongia. A ja tiež, hlavne keď mi napríklad opravia zlú výslovnosť, ale nikdy sa nesmejú na mojich chybách. Deti sú najlepší učitelia.

Ďalšou výzvou môjho dobrodružstva bola určite francúzština. Veľmi dobre si pamätám, aká som bola vystresovaná pred mojou prvou hodinou, ktorú som mala viesť sama, a po francúzsky. Sú to však tie najlepšie výzvy, vďaka ktorým som sa veľa naučila a zlepšila som svoje jazykové aj prezentačné schopnosti. Nevyspytateľnosť situácie dokázala veľakrát  preveriť moje improvizačné zručnosti. Nikdy neviem, čo môžem očakávať od študentov. Môžu byť veľmi aktívni a zaujímať sa o danú tému, čo je samozrejme ideálna situácia, ale taktiež sa niekedy stane, že nemajú záujem alebo sú hanbliví a nezapájajú sa.

Vo všeobecnosti som mala takmer samé pozitívne zážitky. Veľmi sa mi páči keď deti hýkajú následne ako im ukážem všetky fotky zo Slovenska. Páčia sa im naše hory a zámky, napríklad Bojnický zámok im pripomína Disneyland a pirohy podľa nich vyzerajú ako ravioly. A korbáčiky? Tie zas vyzerajú ako cestoviny! Veľký úspech u nich majú aj ľudové tance a kroje a asi najviac sa im páčil tanec s valaškami.

Neviem prečo, ale Francúzi si nedokážu zapamätať naše hlavné mesto, už som počula skomoleniny typu „Bratislavania, Brataslaviania, Bratislavia“. Mám pocit, že ma už nič nedokáže prekvapiť. Jedine to, keď sa po otázke „už ste niekto navštívili Slovensko?“ zdvihne jedna ruka a súhlasne prikývne. Stalo sa to len raz a som z toho doteraz milo šokovaná 😀

Čo mi to dalo a čo ešte očakávam od projektu?

Nebudem preháňať ak poviem, že ísť do Francúzska bolo jedno z mojich najlepších rozhodnutí. Objavila som úžasné mesto, ktoré mi prirástlo k srdcu a skvelých ľudí, ktorí ma nestále motivujú a rozširujú mi obzory.
Každý deň objavujem históriu, kultúru a jazyk, ktorý som sa učila 8 rokov bez toho aby som si uvedomovala, ako mi raz zmení život.
Zároveň som sa toho veľa naučila o sebe samej – či už o mojich schopnostiach vystupovať pred ľuďmi a improvizovať v dvoch cudzích jazykoch, ale hlavne v tom, že som si začala oveľa viac veriť.

668 videní
Zdieľať na sociálnych sieťach:
  •  
  •  
  •