Rozmýšľali ste niekedy nad tým, ako sa pečie chlieb? V Gruzínsku sa pečie inak.
Kupujete si denne cigarety a noviny? V Gruzínsku si ich kúpite inak.
Chodievate večer do reštaurácie s klavírnym podmazom? V Gruzínsku… by ste sa navečerali inak.
Táto krajina je iná. Nie je to Európa, ani Ázia. Dlhé husté vlnité vlasy a červený rúž, uprený pohľad a čarovná nevinnosť. Nonšalantnosť, ktorá delí Európu od Kaukazu, prechádza cez Gruzínsko. Nikdy nepocítite núdzu o pomoc. Pri pohľade na vašu slovanskú tvár sa vám prihovoria plynulou ruštinou. Pokiaľ sa vám Gruzínca nepodarí uraziť, budete sa cítiť ako v rozprávke. Gruzínska pohostinnosť sa zvykne porovnávať s tou slovenskou, ale opäť raz… ich pohostinnosť je iná.
Nemusíte poznať detailne gruzínske dejiny, aby ste pocítili, že táto krajina sa do dnešnej podoby pretrpela. Gruzínci hovoria, že nemali šťastie na susedov. Ostali však bez nenávisti, za čo by si zaslúžili Nobelovu cenu pre národ.
Päťmiliónoví Gruzínci nepoznajú komplex malého národa. Svoje tradície vám predstavia prirodzene a detailne. O svojich susedoch vám povedia najskôr len to najlepšie.
Keďže gruzínska realita je mnohovrstvová, v mojom prvom blogu vám opíšem dopoludnie.
Ranný život sa začína točiť okolo desiatej. Je jedno, či máme na mysli odťahovanie žalúzií na hlavnej triede, zvlákanie starožitností na kamenné dlaždice bazáru, alebo chodiaci kiosk. Tbilisi vstáva neskôr a pojem stredoeurópskeho stresujúceho rána je Gruzíncom vzdialený. Metro aj autobusy sú preplnené a do práce sa i tak nedostanete načas. Prúdov je na ceste toľko, koľko sa vyskytne áut. Taxi nemá vždy označenie a žlté mašrutky zastavujú na povel. Nesmiete ich popliesť tým, že budete hľadať prechody a zebry . V Tbilisi sú len podchody, v ktorých rozvoniava syrové pečivo a falšovaná kozmetika.
Pokiaľ vyčihnete rannú špičku, preplnený autobus vám zavrie dvere pred nosom, v číslach mašrtutiek sa nevyznáte a už beztak ste v časovom sklze, je pravdepodobné, že sa zo zúfalstva rozhodnete zastaviť taxi. Treba si pamätať, že taxi nemusí mať označenie, ale tí „bez“ si rátajú viac. Skôr, než nasadnete, vyjednajte cenu. V opačnom prípade ste za blázna a zaplatíte päťnásobok. Keď budete vystupovať, nezabudnite sa dobre poobzerať, či môžete otvoriť dvere. Ak sa vám zdá, že trúbia, je to určite na vás. Taxi stojí hocikde a hocikedy. Pokiaľ ste ešte nenasadli a konkrétny šofér nechce odobriť cenu, nezúfajte. Onedlho za ním zastane niekto ďalší, ktorý zoberie vašu ponuku. V Tbilisi sa neprepláca.
Ak už teda idete niekam v Tbilisi ráno, určite máte pol hodinu nazvyš. Nechoďte do zrenovovaných štvrtí, kde na vás vybehnú z úsmevom a americkou angličtinou. Tam nenájdete nič, čo by ste nenašli aj doma. Choďte do uličiek, kde vám dym z modrých drevených domčekov a obhorené okienko napovie, že ste natrafili na pekáreň. Polorozpadnuté farebné drevené budovy vyrezané v ornamentálnych tvaroch, rôzne výklenky, malé obchodíky (tak malé, že sa tam ledva otočí človek), a zastrčené kostolíky. To sú miesta, ktoré sú vytrhnuté z európskeho kontextu. Z toho kontextu, ktorý sa stavia v druhej časti mesta.
Nečudujte sa, keď sa budú pri kostole všetci 3x prežehnávať. Ani v taxi ani v autobuse. Gruzínci sú na prejavy viery štedrí. Bibliu si otvoria hocikde a vo voľnej chvíli žmolia ružence. Niekedy stoja v metre deti so svätými obrázkami a vyberajú peniažky. Niekedy stoja deti bez svätých obrázkov. Niekedy deti spia a ich rodičia na ulici žobrú. V podstate, nie je to len niekedy, tento obraz patrí ku každému ránu. Tiež popoludniu i večeru.
Ráno sa končí okolo poludnia. To však ešte nie je čas na obedné menu.
Nechajte si zájsť chuť na obed do budúceho blogu, kde vám opíšem kultúru gruzínskeho stolovania. Postupne sa dozviete všetko.
Informácie o programe Európska dobrovoľnícka služba
