Katka Šišková: “Občas som schytala aj špagetu do tváre”

2. August 2022 | Archív |
109 videní

Svoju ročnú pauzu medzi gymnáziom a vysokou školou strávila v Portugalsku na dobrovoľníctve cez program ESC. Bolo to 8 mesiacov plných nových príležitostí. V bežné dni sa hrala s deťmi, učila ich tanečné choreografie a tie najmenšie dokonca kŕmila počas obeda. Porozprávala nám o tom, že od nich sem-tam schytala špagetu do tváre, vo voľnom čase učila portugalčinu a jazdila na bicykli popri oceáne, objavovala nové kultúry cez zahraničných kamošov či – zo začiatku nie úplne dobrovoľne – spoznávala samu seba.

Katka, čo ťa inšpirovalo k tomu, aby si si dala rok pauzu v štúdiu?

Úprimne si presne nepamätám, odkiaľ prišiel nápad odísť do zahraničia. Bola som už prijatá na VŠ a videla svoju priamočiaru cestu cez školu k zamestnaniu. Každopádne, o ESC som vtedy počúvala veľa od zahraničných dobrovoľníkov na Slovensku, s ktorými som pracovala v jednej bratislavskej kaviarni. Zrejme mi to prišlo ako pekná možnosť – odložiť si ďalšie štúdium, ktoré som vtedy vnímala ako 5-ročnú izoláciu v knihách (to som ešte nevedela, že moje štúdium bude skôr izolácia kvôli pandémii). Plánovala som ísť študovať učiteľstvo matematiky a deskriptívnej geometrie a voľný rok som vnímala aj ako možnosť vyskúšať si učiť. V Portugalsku som pracovala v centre voľného času s deťmi od 3-15 rokov.

Rozhodla si sa tomu teda dať šancu a pripraviť sa naplno na nové dobrodružstvo.

Že odchádzam na projekt do Portugalska som sa dozvedela už v marci a odchod mal byť v októbri. Pripraviť okrem seba bolo treba aj mojich rodičov. Urobili sme zopár kompromisov, najprv ma veľmi lákala Ázia, čo ich zase vyľakalo, predsa len som mala vtedy ešte len 18 rokov. Portugalsko bola už prijateľnejšia voľba. Učila som sa aj základy portugalčiny cez aplikáciu Duolingo, ale po príchode som veľmi rýchlo zistila, že to bolo takmer zbytočné – nevšimla som si, že sa učím brazílsku portugalčinu. Vybavovala som si vtedy aj odklad na VŠ aby som nemusela cestovať domov kvôli prijímačkam a po príchode z projektu mala istotu, čo ďalej. Určite to neľutujem, ale po mojom gap yeare a roku na VŠ som si aj tak potvrdila, že učiteľstvo nebola správna voľba. Bolo to náročne prijať, pretože pred odchodom som často počúvala argument, že sa do školy už určite nevrátim. Aj napriek mojej skúsenosti si nemyslím, že to platí pre všetkých, ktorý si doprajú pauzu medzi štúdiom.

Odchádzala si nadlho – čo všetko si si so sebou vzala?

Keď cestuješ na viac mesiacov, myslím, že úplne stačí zbaliť sa akoby na mesiac. A samozrejme, rátať so všetkými ročnými obdobiami. Mňa napríklad veľmi prekvapila zima v Portugalsku (aj keď ma na to všetci pripravovali). Keď som prišla na Vianoce domov na Slovensko, zbalila som si ďalší kufor plný teplých zimných vecí – hlavne pyžamo a župan, keďže domy v Portugalsku nemajú centrálne kúrenie. Dobrovoľníkom vždy odporúčam zbaliť si slovenskú vlajku, snacky typické pre Slovensko alebo ich rodinu, prípadne ich obľúbené predmety či oblečenie vyrobené na Slovensku, aby mohli prezentovať seba a svoju krajinu. Tip navyše: ak mate obľúbenú kozmetiku a lieky, ktoré by ste nemuseli nájsť v inej krajine, nakúpte si ich dopredu doma.

Nezostala si teda celý rok v zahraničí?

Na Vianoce som prišla na Slovensko až na dva týždne, v práci sme mali tiež prázdniny, takže to nebol problém. Okrem toho som mala aj zopár návštev od rodiny aj kamarátov, zväčša sme si požičali auto a cestovali po Portugalsku. Bolo veľmi príjemné zažiť kúsok domova v zahraničí.

O svojom zážitku hovoríš veľmi pozitívne. Kam ťa rok dobrovoľníctva posunul?

V prvom rade to bola schopnosť komunikovať v angličtine, neskôr aj v portugalčine a vytvárať si blízke priateľstvá s ľuďmi z iných krajín. Súčasťou programu je aj on-arrival a mid-term tréning, ktorý organizuje národná agentúra pre dobrovoľníkov z rôznych organizácii po celom Portugalsku. Tu som spoznala veľa kamarátov z približne 17 krajín, s ktorými sme sa navzájom navštevovali a tak sme mali takmer každý víkend ubytovanie zdarma v inom meste. Za tieto mesiace som navštívila vyše 25 miest a dedín po celom Portugalsku. S niektorými z nich som doteraz v kontakte a s tými najbližšími sa snažíme aj navštevovať.

Keby by si však mala byť celkom úprimná, určite by si si spomenula aj na zopár nepríjemných chvíľ.

Na začiatku ma čakalo veľa výziev, ako napr. naučiť sa hospodáriť s peniazmi, orientovať sa a cestovať sama po úplne novej krajine či vybudovať si rešpekt u detí napriek rečovej bariére. S deťmi to bolo niekedy obzvlášť zaujímavé, v našom centre bolo viacero detí so špeciálnymi potrebami alebo z problémových prostredí a tak to niekedy aj vyzeralo. Jeden deň ma objímali a kreslili mi obrázky a druh deň som si vypočula aj nepekné nadávky či, ako som už spomenula, pri obede sa radi ohadzovali jedlom a neraz skončilo aj na mne . Najťažšie pre mňa bolo naučiť sa tráviť čas sama. Predtým som sa pohybovala len v školskom prostredí a mala vždy veľa aktivít a priateľov a voľného času bolo málo, ak vôbec. Tu som si musela budovať priateľstvá a hľadať vlastné aktivity od začiatku, preto som po práci trávila čas často sama. Práve vďaka tomuto som sa naučila vážiť si a užívať aj čas osamote a uvedomiť si, čo mi chýba a skutočne robí radosť.

Ak by si opäť dostala podobnú možnosť, skúsila by si si gap year znovu?

Určite áno! Je to príležitosť, ktorú môžeme využiť raz za život a isto ju netreba prešvihnúť! Keď som sa vrátila z projektu, bola som veľmi (pre)motivovaná zmeniť niekoľko vecí v mojom živote (smiech) a jednou z nich bolo chodiť po svete a rozprávať o ESC, aby si to vyskúšal každý mladý človek – aktívne som vyhľadávala možnosť, kde sa dá na Slovensku pomôcť, aby ESC program bol známejší a prístupnejší. Cez mentoring zahraničných dobrovoľníkov v Bratislave som sa dostala k práci koordinátorky vysielania dobrovoľníkov u nás, v Mladiinfo Slovensko.

Podľa tvojich slov ti Portugalsko celkom učarovalo a ešte si sa doň po projekte vrátila.

Áno, na mládežnícku výmenu, ktorú organizovala moja hosťujúca organizácia. Prešli 3 roky od skončenia projektu a niektoré deti si ma stále pamätali. Dostala som ďalšie namaľované obrázky, typické portugalské jedlo (bacalhau com natas) mi stále nechutilo a portugalčinu som takmer úplne zabudla. Ale bolo krásne vidieť, že ľudia, ktorí sa o mňa starali ako o dobrovoľníčku sú teraz moji kolegovia a môžeme spolu tvoriť nové projekty.

109 videní