Svoju dobrovoľnícku činnosť som mala v Poľsku v meste Štetín, ktoré je na severe krajiny pri Baltickom mori. Robila som v „kancelárii“ a spolu so mnou tam boli ďalší traja dobrovoľníci. Našou úlohou bolo chodiť do škôl, škôlok a na univerzity, robiť workshopy o dobrovoľníckom programe, vysvetľovať ako to funguje, tiež deťom rozprávať o svojej krajine a kultúre.
Robili sme aj večerné otvorené workshopy pre verejnosť na všelijaké témy. Pomáhali sme však aj pri iných projektoch a aktivitách organizácie.
Zúčastnili sme sa aj pikniku pre neziskové organizácie, ktorý organizovalo mesto. Piknik bol v parku, kde každá organizácia prezentovala seba a svoje aktivity. My sme tam robili rôzne aktivity a hry, do ktorých sa mohli ľudia, a hlavne deti, zapojiť.
Spolu s ďalšími dobrovoľníkmi som pripravovala aj aktivity pre tínedžerov počas zimných prázdnin. Dva týždne na konci januára sme pre nich robili denný tábor.
Bolo toho veľa, čo sme robili a mňa to veľmi bavilo. Zároveň som sa dozvedela a vyskúšala som si veľa vecí z neformálneho vzdelávania.
Naše dni vyzerali rôzne. Väčšinou sme však robili od 10.00 do 16.00 h. Pripravovali sme si svoje workshopy, hľadali sme v materiáloch inšpirácie, chodili sme kadečo prezentovať. Niekedy spoločne, niekedy samostatne. Niekedy sme mali na škole aj dva tri workshopy po sebe a to bol v podstate celý náš deň. Keď sme napríklad pripravovali aktivity na zimné prázdniny, naša práca vtedy vyzerala tak, že sme spolu plánovali aktivity a program pre deti, plánovali si, kto bude za čo zodpovedný. Potom sme spolu hrali všetky hry, aby sme si vyskúšali ako to funguje a zistili ako musíme celú hru vysvetliť.
Občas sme cestovali aj mimo Štetína, lebo naša organizácia bola aj regionálnym dobrovoľníckym centrom.
Najprv som do Poľska nechcela ísť. Je to veľmi podobná krajina ako Slovensko a chcela som vyskúšať niečo iné. Lákali ma hlavne severské krajiny, ktoré sú moje najobľúbenejšie. Nakoniec som si vybrala podľa projektu a nemohla som urobiť lepšie. Najviac ma na projekte zaujalo, že tam bolo až 21 dobrovoľníkov. Väčšina dobrovoľníkov robila v škôlkach, školách. V organizácii sme boli teda len štyria. Mimo práce sme voľný čas trávili spoločne, spoločne sme cestovali, spolu sme aj bývali. (Samozrejme nie všetci v jednom byte ). Boli sme jedna veľká medzinárodná skupina. Zažili sme spolu kopec zábavy a stali sa z nás priatelia.
Napriek tomu, že je Poľsko tak blízko a myslíme si, že ho poznáme, tak som nakoniec zistila, že som ho až tak veľmi nepoznala.
Poľsko je veľmi podobné ako Slovensko. Jedlo, zvyky, ľudia. Ale predsa je niečím iné. Neviem to vysvetliť, sú to také drobné veci, ktoré človek viac cíti a zisti ich až vtedy, keď tam žije dlhší čas.
Poľsko je rôzne podľa toho, v ktorej časti sa nachádzate. Štetín bolo kedysi nemecké mesto, miestami mi pripomínalo Viedeň. Zároveň je to zelené mesto. V meste je veľa parkov a naokolo lesy a jazerá. Už len to prostredie bolo iné ako na Slovensku. Tak ako my využívame letisko vo Viedni, oni využívajú Berlín. Ak ste na dobrovoľníckej službe v Štetíne, je to ako by ste boli aj v Berlíne.
Prekvapilo ma, že deti v škole až tak veľmi o Slovensku nevedeli. Keď som sa ich pýtala, čo majú naše krajiny spoločné, tak niektorých hneď napadnú Tatry, no tam to taká samozrejmosť nebola. Ani slovenčinu niektorí nepoznali. Boli potom prekvapení z toho, že tak veľa rozumejú.
Prekvapilo ma, že všade v Poľsku sú pirohy. Máme ich aj na Slovensku, ale tam boli všade. Majú veľa malých reštaurácii, kde sa dajú kúpiť len pirohy. Volajú sa Pierogarnia. V Poľsku, aj na Ukrajine, sú dosť rozšírené aj gruzínske reštaurácie, ale na Slovensku ich nemáme.
Moji „spoludobrovoľníci“ z južanských krajín hovorili, že Poliaci sú chladní a bez emócií. Na ulici sa neusmievajú. Neviem si predstaviť čo by povedali, keby prišli na Slovensko.
Mne sa však Poliaci zdali milí, vďaka poľštine aj zábavní a viac otvorení, ale záležalo to aj od toho, koho ste stretli. Predavačky boli tiež milé. Na vlakovej stanici sme si pravidelne kupovali lístok asi pol hodinu pred odchodom vlaku. Vždy sme cestovali minimálne ôsmi. Tety za okienkom boli celý čas milé, trpezlivé, poradili a ponúkli nám skupinovú alebo inú zľavu. Na konci nám ešte zaželali pekný deň a šťastnú cestu. Stále som bola z toho prekvapená a hovorila si, že toto sa mi na Slovensku nemôže stať.
Zaujímala som sa o neformálne vzdelávanie, takže v tomto smere bol projekt pre mňa ako stvorený. Veľa som sa o tom naučila a aj si to vyskúšala.
Človek sa v zahraničí viac osamostatní. Spoznala som veľa ľudí z rôznych kútov sveta a zbúrala som niektoré svoje predsudky a stereotypy o jednotlivých krajinách a národoch. Aj som sa o nich veľa naučila. Najviac som zmenila názor na Talianov. Väčšinu z nich bola zo severu Talianska. Neboli vôbec opálení, temperamentní, veľmi spoločenskí. Boli takmer ako my Slováci. Stratili by sa medzi nami.
Tých spomienok je veľa. Najviac si spomínam na spoločné chvíle strávené s dobrovoľníkmi. Spoločné oslavy narodenín, stretávky na byte alebo vonku, hranie futbalu, tanec v kuchyni, kajaky, na našu rozlúčkovú párty v lanolande. S mojou druhou dobrovoľníckou skupinou som zažila napríklad spoločné večere na chodbe internátu a veľa som s nimi cestovala. Celý môj pobyt bol vlastne veselý, energický a pozitívny.
Bola to možnosť vyskúšať si niečo, čo človeka baví. Možnosť získať skúsenosti z úplne inej oblasti, akej som sa doteraz venovala. A hlavne to bolo o spoznaní množstva nových a úžasných ľudí.